Boirault (franc. Appareil Boirault) bolo francúzske experimentálne vozidlo z obdobia 1. svetovej vojny. Vzniklo v rámci snahy francúzskej armády skonštruovať stroj, ktorý by dokázal prekonávať zákopy. Meno dostal podľa svojho konštruktéra Louisa Boiraulta. Vozidlo sa v testoch ukázalo ako značne nepraktické a dostalo prezývku Diplodocus militaris.[1]
Jeho vývoj začal v roku 1914, francúzske Ministerstvo vojny schválilo konštrukciu prototypu 3. januára 1915.[1] Cieľom bolo postaviť vozidlo, ktoré by dokázalo prekonávať zátarasy z ostnatého drôtu, zákopy a krátery po granátoch. Konštrukčne sa stroj od predchodcov súčasného tanku úplne odlišoval: stred stroja tvorila kabína pre dvojčlennú posádku, pohon a prevodovka a okolo nej bol postavený systém šesťdielneho pohyblivého rámu (každý diel mal rozmery 4 x 3 metre a štyri priečky), ktorý preklápaním umožňoval pohyb. Smer pohybu dopredu a dozadu určoval vodič presunom kabíny v strede rámu. Konštrukcia mala niekoľko zásadných problémov: pohon s výkonom 80 koní a neefektívny systém pohybu nebol schopný udeliť stroju vážiacemu 30 ton vyššiu rýchlosť ako 3 km/hod. Síce dokázal prekonať i veľmi široký zákop, vďaka svojej pomalosti, problémom s otáčaním a inštaláciou výzbroje bol v skutočnom boji nepoužiteľný. Preto bol vývoj 10. júna 1915 oficiálne ukončený.[1]
Na naliehanie konštruktéra boli v projekte urobené ďalšie zmeny, vytvorená nová komisia a 4. novembra 1915 zorganizovaný nový test.[1] Stroj, zaťažený 9 tonami simulovaného nákladu, úspešne prekonal 8 metrov široký zátaras z ostnatého drôtu, 5 metrov široký kráter a 2 metre široké zákopy. Dosiahol rýchlosť 1,6 km/h. Druhý test 13. novembra však opäť ukázal značné problémy vozidla so zmenou smeru pohybu, ktorý vyžadoval zdvihák, bol časovo náročný a dokázal otočiť stroj len o 45 stupňov. Projekt bol opäť zamietnutý z dôvodu prílišnej viditeľnosti, hluku, zraniteľnosti, pomalosti a zlej manévrovateľnosti vozidla.
Konštruktér sa snažil problém vyriešiť stavbou druhého prototypu s trojčlennou posádkou, ktorý bol menší, ľahší a pancierovaný. Stroj tvoril centrálny pancierovaný trup, okolo ktorého "obiehalo" šesť pojazdových dosiek. Testoval sa 17. augusta 1916 v Souain-Perthes-lès-Hurlus, kde však komisiu sklamal svojou pomalosťou – pohyboval sa rýchlosťou iba 1 km/hod.[1] Aj tento pokus o netradičnú konštrukciu tak napokon skončil už vo fáze prototypu.
Generál Henri Gouraud takto 20. augusta 1916 komentoval schopnosti stroja: "Smer nie je presný (...) nemožno potvrdiť, že bude s istotou schopný si poradiť s takými nepriateľskými cieľmi ako sú bunker, guľometné hniezdo, pozorovateľňa ... mimo bojiska, na cvičisku, spôsobmi, ktoré prinajmenšom neodrážajú realitu, majú tieto testy ďaleko od presvedčivosti..."[2]
Projekt bol definitívne ukončený potom, ako sa francúzske Ministerstvo vojny rozhodlo pre sériovú výrobu tanku Schneider CA-1.