Nikomachos (maliar)

Hádes unáša Persefonu, freska v malej kráľovskej hrobke vo Vergine, Macedónsko, Grécko.

Nikomachos (starogr. Νικόμαχος) bol grécky maliar v 4. storočí pred Kr.[1][2]

Nikomachos, maliar z Téb, pôsobiaci približne v polovici 4. stor. pred Kr., bol syn a žiak Aristóna (možno bol vnuk Aristeida[2]). Podľa antických písomných správ patril k najvýznamnejším maliarom svojej doby.[3][4]

Plínius uvádza, že medzi jeho žiakov patrili Filoxenos z Eretrie a Koroibos. Podľa Plínia maliari až do prahu helenistického obdobia poznali iba štyri základné farby (bielu, žltú, červenú, čiernu) a že aj napriek tomu umelci ako Apelles, Echión, Melanthios a Nikomachos dokázali vytvoriť nesmrteľné diela.[5] Cicero naopak zaradil Nikomacha medzi maliarov, ktorí už používali všetky farby.[6]

Medzi Nikomachove umelecké diela, z ktorých niektoré boli prevezené do Ríma, podľa Plínia patrili: Únos Persefony bohom podsvetia Hádom (prevezené do Ríma na Kapitol, vo svätyni Minervy, nad kaplnkou Iuventas[7]), obraz bohyne Niké vezúcej sa do neba na kvadrige (štvorzáprahu), obraz božstiev Apolóna a Artemis, Kybelé (Magna Mater) sediaca na levovi, Mainády (bakchantky) a Satyrovia a obraz morskej obludy Skylly.[8] Plínius tiež uvádza, že Nikomachovi sa pripisuje aj prvé zobrazenie Odysea v čiapke pileus[7] a že žiadny iný maliar nebol od neho rýchlejší a uviedol príklad keď prijal objednávku od tyrana Aristrata zo Sikyónu, aby v určenom čase dokončil maliarsku prácu na pomníku, ktorý dal postaviť pre básnika Telesta, a keď Nikomachos prišiel krátko pred uplynutím tohto času, nahnevaný tyran mu pohrozil, že ho potrestá, ale on za niekoľko dní prácu s obdivuhodnou rýchlosťou a s vysokou umeleckou kvalitou dokončil.[8][9] Plutarchos zaznamenal, že Nikomachos bol aj maliarom ženských portrétov, ktoré, ako sa zdá, maľoval nemenej zručne[10] a uviedol tiež, že obrazy Nikomacha a verše Homéra majú okrem všeobecnej sily a krásy zvláštne čaro, lebo sa zdajú byť zhotovené dokonale s ľahkosťou a pohotovo.[11][12]

Podľa antických zdrojov namaľoval aj portrét Antipatra (zrejme keď bol miestodržiteľom Macedónie, v rokoch 336 – 323 pred Kr.). Nikomachos údajne v krátkom čase namaľoval jeho portrét a vyžiadal si od neho vysokú sumu. Na klientove sťažnosti: „dostal si viac za tvoj obraz, keďže si ho namaľoval za pár dní“, Nikomachos odpovedal: „nenamaľoval som ho za štyridsať dní, kráľu, ale pracoval som na ňom štyridsať rokov, pretože som sa tak dlho učil, aby som mohol kedykoľvek rýchlo a s ľahkosťou maľovať“. [2][13]

Grécky archeológ Manolis Andronikos v roku 1977 vo Vergine objavil tri hrobky, ktoré dostali názvy Hrobka Persefony, Hrobka princa a Hrobka Filipa II. Obsah „hrobky Persefony“ bol v minulosti vykradnutý, ale na bočných a zadných stenách pohrebnej komory sa zachovala nádherná séria nástenných malieb znázorňujúcich únos Persefony bohom Hádom.[14] Maľba z „Persefoninej hrobky“ je niektorými znalcami považovaná za dielo Nikomacha. Zdá sa ale nepravdepodobné, že by maliar takého postavenia prišiel do Macedónie a maľoval tam obraz v relatívne malej hrobke, ale je celkom možné, že tieto maľby skutočne prezrádzajú vplyv Nikomachovho štýlu. Datovanie maľby do roku približne 340 pred Kr. zapadá do obdobia pôsobenia tohto umelca.[15]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ John H. Oakley, Olga Palagia. Athenian Potters and Painters Volume II. Oxford : Oxbow Books, 2009. ISBN 978-17-8297-322-5. S. 156.
  2. ↑ a b c Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Nikomachos 1 [1]
  3. ↑ Frantisek Ladislav Rieger. Slovník naučný. Praha : Kober, 1874. S. 457.
  4. ↑ Clara Erskine Clement Waters. An Outline History of Painting for Beginners and Students. New York : F.A. Stokes, 1892. S. 17.
  5. ↑ Plínius, Naturalis Historia, 35,32.
  6. ↑ Cicero, Brutus, 18,70.
  7. ↑ a b Plínius, Naturalis Historia, 35,108.
  8. ↑ a b Plínius, Naturalis Historia, 35,109.
  9. ↑ Monumenta Graeca Et Romana: Euphranor. Leiden : BRILL, 1986. ISBN 978-90-0405-932-0. S. 69.
  10. ↑ Plutarchos, Mulierum virtutes 2. [2]
  11. ↑ Plutarchos, Bioi paralléloi, Timoleón 36,2.
  12. ↑ A.H. Clough. Plutarch ́s Lives. Norderstedt : BoD – Books on Demand, 2018. ISBN 978-37-3401-602-8. S. 350.
  13. ↑ Enciclopedia dell'arte antica, classica e orientale: Nep-Roma. Roma : Istituto della Enciclopedia italiana, 1994. S. 21.
  14. ↑ Frederick E. Winter, Janos Fedak. Studies in Hellenistic Architecture. Toronto : University of Toronto Press, 2006. ISBN 978-08-0203-914-9. S. 89.
  15. ↑ Jerome Jordan Pollitt. Art in the Hellenistic Age. Cambridge : Cambridge University Press, 1986. ISBN 978-05-2127-672-6. S. 191.
Autoritné údaje: