Spoveď

Spoveď (sviatosť zmierenia, sviatosť pokánia, pokánie) je kresťanský náboženský úkon, pri ktorom veriaci ústne vyzná hriechy spovedníkovi, prejaví ľútosť nad nimi a spovedník v Božom mene udeľuje rozhrešenie. Jej cieľom je odpustenie hriechov, duchovné vyslobodenie a uzdravenie (terapeutický aspekt).

V katolíckej, východných pravoslávnych a orientálnych pravoslávnych cirkvách je spoveď osobná a veriaci sa spovedajú u kňaza alebo biskupa. V týchto cirkvách je spoveď sviatosťou a je vnímaná ako uzmierenie s Bohom aj s Cirkvou.

V anglikánskych a starokatolíckych cirkvách má spoveď charakter hromadnej spovede (vyznanie hriechov Bohu v srdci, spoločná kajúca modlitba a hromadné rozhrešenie všetkým prítomným) aj osobná (vyznanie sa kňazovi alebo biskupovi). Aj tieto cirkvi chápu spoveď ako sviatosť.

V luteránskych cirkvách je spoveď taktiež hromadná, no osobná spoveď duchovnému je tiež možná. Luteránska teológia však spoveď nepovažuje za sviatosť. V iných protestantských cirkvách je spoveď hromadná, bez osobnej spovede. V evanjelikálnych a letnično-charizmatických zboroch je skôr používaný pojem vyznanie hriechov.

Spoveď bez úprimnej ľútosti, snahy o zmenu, nápravu je vnímaná ako akt, ktorý k zmiereniu s Bohom ani cirkvou nestačí. Po oľutovaní hriechov by mala nasledovať snaha o trvalú zmenu životného štýlu v danej oblasti a nie vedomé pokračovanie v konaní hriechu.

Podľa psychoterapeutiky je spoveď prostriedok proti tomu, aby hriechy upadli do nevedomia. Vedomé premietnutie tu má dvojaký blahodarný účinok: po prvé sme si vedomí konfliktu (hriechu) a po druhé zabránime jeho potlačeniu, takže sa nepremení na utrpenie, ktoré nepoznáme. Bremeno kladieme na Boha, ktorý pozná každý druh riešenia.

Spoveď v katolíckej cirkvi

[upraviť | upraviť zdroj]

V katolíckej cirkvi je spoveď jednou zo sviatosti (sviatosť zmierenia). Spoveď sa skladá z 5 časti:

  1. Spytovanie svedomia: Človek sa na spoveď má pripraviť tým, že si uvedomí (prípadne aj zapíše) všetky svoje hriechy. Povinnosťou je vyznať všetky ťažké hriechy, ich počet (alebo frekvenciu vykonávania) a prípadné "priťažujúce" okolnosti (príklad: V prípade smilstva je rozdiel či ide o smilstvo so slobodnou osobou, s vydatou ženou, alebo ženatým mužom, s partnerom rovnakého pohlavia a pod.)
  2. Vyznanie hriechov: Vyznanie hriechov je v latinskej cirkvi vždy osobné a individuálne a nedá sa nahradiť iným spôsobom (napr. telefónicky)
  3. Ľútosť: Ľútosť je plač duše nad spáchanými hriechmi.Možno ju vyjadriť vlastnými slovami, ale všeobecne používanými formulami. Ak je neúprimná, ide o neplatnú a svätokrádežnú spoveď.
  4. Kajúci skutok: Kňaz pred udelením rozhrešenia zaviaže veriaceho vykonaním kajúceho skutku, ktorý slúži ako "trest" za spáchané hriechy. V minulosti tieto skutky boli veľké, znamenali napr. vylúčenie človeka z omše aj na niekoľko mesiacov. Títo ľudia potom boli nútení počas omše stáť vo vchode kostola a nemohli vstúpiť dnu do chrámu.
  5. Silné predsavzatie: Odhodlanie zahodiť hriešny život, snaha polepšiť sa

Ako každá Sviatosť, aj pokánie má matériu, formu, vysluhovateľa a prijímateľa.

Matériou pre túto sviatosť je aspoň jeden hriech (aj všedný). Zatajenie ťažkého hriechu v spovedi znamená neplatnosť spovede a svätokrádež. Ľahké hriechy veriaci vyznávať nemusí, ale odporúča sa to. Bez vyslovenia aspoň jediného hriechu nie je možné udeliť rozhrešenie.

Forma, ktorou sa udeľuje rozhrešenie, čiže zbavenie sa hriechov, znie takto:

Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Vysluhovateľom sviatosti pokánia je kňaz, alebo biskup. Každý kňaz však musí mať "licenciu" od svojho biskupa, aby mohol v mene Cirkvi odpúšťať hriechy. Mimoriadny vysluhovateľ v tomto prípade neexistuje, a to ani v prípade nebezpečenstva smrti.

Prijímateľom je hriešny človek, ktorý je na spoveď pripravený a má snahu sa zmeniť. Aj kňazi sa medzi sebou vzájomne spovedajú.

Spoveď sa väčšinou koná v tzv. spovedálnici, čo je zariadenie špeciálne určené na spovedanie. V minulosti boli tieto zariadenia často konštruované tak, aby kajúcnik nevidel spovedajúceho kňaza. V moderných kostoloch sú spovedálnice oddelené od hlavnej lode kostola, aby sa zabránilo "odpočúvaniu" hriechov inými veriacimi. V takých spovedálniciach sa väčšinou nachádza stolička pre kňaza, kľakadlo pre kajúcnika (alebo aj stolička pre starších ľudí), na stene sa nachádza kríž a obraz milosrdného Ježiša. Žiaden liturgický predpis však o priestore na spovedanie nehovorí, preto sú možné aj hromadné spovede (napr. pred Vianocami, alebo pred Veľkou nocou), ako aj spoveď na hocijakom mieste (v aute, na túre, v prírode, ...)

Spovedné tajomstvo je dôležitým aspektom každej spovede. To, čo sa povie medzi prvotným prežehnaním až po rozhrešenie, je prísne dôverné a kňaz nič z toho nesmie nikomu prezradiť a to pod hrozbou exkomunikácie samotným skutkom (latae sententiae). Spovedné tajomstvo musí zachovávať aj kajúcnik, ba aj iný veriaci, ktorý by nedopatrením počul niečo zo spovede iného človeka. Títo však nie sú viazaní pod trestom exkomunikácie.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Wikicitátoch Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Spoveď
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Spoveď

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]