Sófroniskos (otec Sokrata)

Sófroniskos (starogr. Σωφρονίσκος, * asi 500 pred Kr., Atény – † asi 424 pred Kr., Atény) bol grécky kamenár alebo sochár, otec filozofa Sokrata.[1][2][3]

Sófroniskos, kamenár (podľa iných zdrojov sochár[4]) z aténskeho dému Alópeké,[5] vlastnil malý majetok a žil so svojou manželkou Fainareté.[6] Diogenes Laertios s odvolávaním sa na Platónovo tvrdenie v Theaitétovi uvádza, že kamenár Sófroniskos a pôrodná babica Fainareté boli rodičmi filozofa Sokrata (dom, ktorý po nich zdedil Sokrates, mohol byť jeho jediným majetkom, pretože toho viac nenadobudol[6]).[5][7] Sokrates sa v otcovej dielni zrejme vyučil sochárskemu umeniu, lebo niektoré jeho sochárske diela (možno aj Sófroniskove diela pripísané Sokratovi[8]) spomína Pausanias: „Aténčanom vytvoril sochy Charitiek Sófroniskov Sokrates pri vchode na Akropolu. Všetky tieto podoby majú odev. Len tí neskorší umelci zmenili, neviem prečo, ich vzhľad. Za mojej doby teda vytvárali a maľovali Charitky nahé.“[9] Podľa Platóna (v dialógu Lachés, ktorý patrí k jeho najstarším dialógom, cca 425 pred Kr. [10]) sa Sófroniskos priatelil s Lysimachom, ktorý bol synom slávneho politika Aristeida. Jeho syn Sokrates sa preto (zrejme) mohol zoznámiť s intelektuálmi z okruhu Perikla (Platón tu píše o Sófroniskovi v minulom čase, v roku 424 pred Kr. už možno niekoľko rokov nežil).[11]

Fainareté ako vdova so synom mala v rámci aténskeho právneho poriadku dobré postavenie, mohla si totiž vybrať, či sa vráti do domácnosti svojho otca (alebo do domácnosti jeho dedičov), alebo zostane v dome Sófroniska pod vedením syna Sokrata ak bol plnoletý, alebo jeho poručníka, ak bol Sokrates ešte neplnoletý, keď jeho otec zomrel.[11] V tom roku bol už však Sokrates určite dospelým mužom.[11]

V Aténach sa našiel kamenný podstavec, na ktorom je vyryté meno Sofroniskos s dodatkom ..ἀνέθεκεν – anetheken („ma postavil“)[12] Nápis pochádza zo začiatku 5. stor. pred Kr. To, či tu ide o meno otca filozofa Sokrata, sa doposiaľ nepodarilo jednoznačne dokázať. Sófroniskos je ale veľmi zriedkavým starogréckym menom, ďalším známym nositeľom tohto mena bol jeho vnuk (Sokratov syn), alebo istý otrok v cisárskom Ríme.[13]

Referencie a bibliografia

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Jean-Jacques Rousseau. Emile oder Über die Erziehung. Ditzingen : Reclam Verlag, 2019. ISBN 978-31-5961-534-9. S. 893.
  2. ↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 877.
  3. ↑ Christiane Reitz, Anke Walter. Von Ursachen sprechen. Eine aitiologische Spurensuche. Telling origins. On the lookout for aetiology. Hildesheim : Georg Olms Verlag, 2014. ISBN 978-34-8715-190-8. S. 257.
  4. ↑ John Hazel. Who's who in the Greek World. New York : Psychology Press, 2002. ISBN 978-04-1526-032-9. S. 221.
  5. ↑ a b Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 81.
  6. ↑ a b Manès Sperber. Sokrates. Wien : Europaverlag, 1988. ISBN 978-32-0351-046-0. S. 137.
  7. ↑ Lorenzo Perilli, Daniela P. Taormina. Ancient Philosophy. London : Taylor & Francis, 2017. ISBN 978-13-5171-603-1. S. 238.
  8. ↑ C. D. C. Reeve, Plato, Aristophanes, Xenophon. The Trials of Socrates. Indianapolis : Hackett Publishing, 2002. ISBN 978-08-7220-589-5. S. 18.
  9. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 246.
  10. ↑ Gerald Alan Press. Plato's Dialogues. Lanham : Rowman & Littlefield, 1993. ISBN 978-08-4767-836-5. S. 88.
  11. ↑ a b c Debra Nails. The People of Plato. Indianapolis : Hackett Publishing, 2002. ISBN 978-16-0384-027-9. S. 235.
  12. ↑ Inscriptiones: Attica (IG I-III), IG I³ 805 [1]
  13. ↑ Thomas Pekáry. Imago res mortua est. Stuttgart : Franz Steiner Verlag, 2002. ISBN 978-35-1508-248-8. S. 76.