Vodná turistika
Vodná turistika alebo krátko vodáctvo je jedna z foriem turistiky, ktorá ako dopravný prostriedok využíva rôzne druhy plavidiel, ako sú kajaky, rafty, pramice alebo kanoe. Najviac je rozšírená na riečnych tokoch, kedy vodní turisti, tzv. vodáci, plávajú po prúde rieky (tzv. splavovanie) a presúvajú sa tak medzi jednotlivými táboriskami. Vodáctvo je aktivita na pomedzí letnej rekreácie a adrenalínového športu – záleží na charaktere splávovaného toku aj na použitom plavidle.
Prevažne v priebehu letných prázdnin sa pod dohľadom skúsených vedúcich realizujú detské vodácke tábory. Okrem vodáckeho výcviku detí býva na nich kladený dôraz na poznávanie prírody, získavanie táborových zručností a hry v prírode.
Vodná turistika na Slovensku
[upraviť | upraviť zdroj]História
[upraviť | upraviť zdroj]Vodná turistika sa k nám rozšírila z Česka, ktorá mala v tejto oblasti turistiku tradíciu už pred vznikom spoločného štátu.
Po vzniku Československa sa vodná turistika začala rozvíjať veľmi rýchlo. Zakladali sa vodácke táboriská, boli organizované prvé vodácke preteky skôr maratónskeho typu. O propagácii vodáctva v Československu sa tiež silne zaslúžilo skautské hnutie. Prvý vodácky klub Dunajčík vznikol v roku 1924 v Bratislave. Veľký vplyv na rozvoj obzvlášť detskej vodnej turistiky malo prispôsobenie rybárskej pramice, ktorá sa začala používať po prvej svetovej vojne. Turistické oddiely si ju upravili, predok sa pokryl krytom s vlnolamom a zároveň sa zvýšili aj boky na zadku. Na ovládanie pramice sa začali používať pádla. Vzniklo tak originálne, v tom čase najlacnejšie a pri tom veľmi pevné a bezpečné plavidlo až pre 8 detí a jedného kormidelníka.
Boom vodáctva prišiel s trampingom. Trampovia mali vždy k prírode najbližšie a ich osady často ležali priamo na vodných tokoch. Preto niet divu, že trampovia v kanoe doslova precestovali republiku. Kanoistika, nielen závodná, ale aj rekreačná, sa utešene rozvíjala ďalej.
Po druhej svetovej vojne nastal na Slovensku rozvoj vodnej turistiky. Socialistický systém športu podporoval turistické oddiely. Vzniklo viacero vodáckych klubov, napr.: Klub turistov Kormorán Komárno v roku 1964.
Za čias normalizácie nastúpila nová vlna útekov do prírody, a teda aj na rieky. Zakladali sa nové vodácke kluby, obnovili sa vodácke kluby už takmer zabudnuté. Otvorené laminátové kanoe zaplnili najmä Hron, Malý Dunaj, Dunaj, Hornád a iné. Vodáci trávili putovaním po riekach celé týždne a užívali relatívnu voľnosť a romantiku v zastrčených riečnych údoliach, skrytých pred urbanizáciou a industrializáciou. Medzinárodný splav TID na Dunaji bola jedna z mála príležitostí stretnutia so západnými vodákmi.
V 90. rokoch stratilo vodáctvo masový ráz. Vznikli vodácke požičovne a cestovné kancelárie, ktoré požičiavajú všetky vodácke vybavenie (lode, pádla, barely, plávacie vesty) a zaistia aj jeho dovoz a odvoz. V ponuke sa objavujú pevné nafukovacie lode rôznych typov a veľkostí, a krehké laminátové kanoe sú rýchlo vytláčané prakticky nerozbitnými plastovými.[1]
Lokality
[upraviť | upraviť zdroj]V Slovensku sú najsplavovanejšie rieky Malý Dunaj, Dunaj, Hron, Váh, Hornád, Belá. Mnoho turistov cestuje na splavy do Česka (Lužnice, Sázava...) a Maďarska (Mošonský Dunaj, Tisa...)
Používané plavidlá
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ krátká historie vodáctví v čechách | Povoda.cz [online]. web.archive.org, 2015-12-16, [cit. 2024-09-13]. Dostupné online. Archivované 2015-12-16 z originálu.