Útok na divíziu Medina

Útok na divíziu Medina
Súčasť vojny v Iraku
Dátum 24. marec 2003
Miesto Karbala, Irak
Výsledok iracké víťazstvo
Protivníci
11. pluk 3. pešej divízie 2. obrnená brigáda divízie Medina
Velitelia
David Petraeus Saddám Husajn
Ali Hassan al-Madžid
Sila
31 vrtuľníkov AH-64 Apache niekoľko stoviek vozidiel
Straty
2 stratené vrtuľníky
29 poškodených vrtuľníkov (2 bez možnosti opravy)
2 zajatí piloti 		niekoľko vizidiel

Útok na divíziu Medina predstavoval neúspešný pokus americkej 3. pešej divízie o zničenie irackej divízie Republikánskej gardy Medina. K útoku došlo 24. marca 2003 počas vojny v Iraku. Medina bola považovaná za jednu z najlepšie vybavených jednotiek irackej armády a podľa predpokladov spojeneckých veliteľov by jej porážka mala veľký psychologický efekt na iracké vojská. Medina ale utrpela počas stretu len minimálne škody. Táto bitka je často považovaná za jediné iracké víťazstvo vo vojne. Irackým silám sa podarilo v boji zostreliť jeden vrtuľník AH-64 Apache a zajať dvojicu pilotov, čo ihneď využila iracká strana.

Predohra

[upraviť | upraviť zdroj]

Problémy, ktoré spôsobili iracké vojská spojencom počas bojov o Násiriju mali citeľný efekt na irackú morálku. Práve útok na divíziu Medina ju mal za úlohu zlomiť. Ale ustanovenie bezletových zón nad veľkou časťou irackého územia po vojne z roku 1991 malo za následok, že Iračania sa naučili bojovať aj v podmienkach vzdušnej prevahy nepriateľa.

Problémy

[upraviť | upraviť zdroj]

Vrtuľníky Apahce zo zostavy 11. pluku 3. pešej divízie museli čeliť viacerým problémom. Terén v oblasti plánovaného nasadenia ani zďaleka nepripomínal otvorenú púšť. Rozsiahle zastavané oblasti vzbudzovali obavy z opakovania scenára z bojov v meste Mogadišo v roku 1993. Dôležitú úlohu hralo aj obmedzenie zásahov do civilnej infraštruktúry. To znamenalo, že v prevádzke zostali aj elektrické rozvody, čo napomáhalo obrancom.

Ako nedostačujúca sa ukázala byť aj činnosť rozviedky. Informácie o pozíciách cieľov boli nepresné resp. chybné (napr. určenie polohy skupiny 30 tankov T-72), takže posádky sa okrem samotného boja museli venovať aj vyhľadávaniu cieľov.

Ďalším problémom bolo načasovanie celej akcie. 3. pešia divízia napredovala rýchlejšie, než sa očakávalo. Preto musel byť útok posunutý o 24 hodín. Posunutý bol aj plán leteckých útokov s cieľom potlačiť nepriateľskú PVO (protivzdušná obrana). Ale útočné helikoptéry sa nepodarilo včas pripraviť, a tak sa na bojisko dostali až tri hodiny po leteckých útokoch. To dalo protivníkovi dostatok času na spamätanie sa z náletov.

Útok

[upraviť | upraviť zdroj]

24. marca 2003 vzlietlo 31 vrtuľníkov AH-64 Apache zo základne Rams. Už krátko po štarte došlo k prvým komplikáciám keď sa zrútil jeden z vrtuľníkov. Let zvyšných vrtuľníkov neunikol pozornosti Iračanov. Rozviedka zaznamenala vyše 50 telefónnych hovorov varujúcich nepriateľa pred nastávajúcim útokom.

Tanky T-72 z výzbroje novej irackej armády

Nepriateľ sa už dokázal spamätať z predošlých leteckých útokov. Jednotky boli upozornené na blížiace sa vrtuľníky vypnutím osvetlenia na niekoľko sekúnd. Nasledovala intenzívna paľba obrancov zo všetkých zbraní. Prvým zraneným bol poručík Jason King z vrtuľníka s volacím znakom “Palerider 16“ ktorý utrpel zranenie krku.

Aj napriek silnej paľbe sa posádky snažili vyhýbať odvetnej paľbe, keďže hrozilo zasiahnutie civilných cieľov. Namiesto toho sa posádky sústredili na jednotky divízie Medina, ale počas polhodinového boja sa nepodarilo jej jednotky reálne ohroziť. Ďalšiu stratu predstavovalo zostrelenie vrtuľníka “Vampire 12“. Posádka (David S. Williams a Ronald D. Young Jr.) bola donútená k núdzovému pristátiu po tom, ako nepriateľská paľba zničila hydrauliku vrtuľníka. Zničené boli aj palubné komunikačné prostriedky, čo zabránilo posádke zavolať pomoc. Obaja muži následne padli do zajatia.

Dôsledky

[upraviť | upraviť zdroj]

Všetky stroje okrem jedného boli paľbou poškodené, pričom poškodenia dvoch strojov boli označené za neopraviteľné. Väčšina strojov pristála bez fungujúcej navigácie. V priemere mal každý stroj 15 – 20 zásahov, pričom jeden až 29. Zničených bolo 16 nosných a šesť chvostových rotorov, 6 motorov a 5 hnacích hriadeľov. Trvalo mesiac kým bola jednotka opäť bojaschopná. Zmenami prešla aj taktika nasadenia vrtuľníkov. Tie sa skôr sústreďovali na vyhľadávanie cieľov na ktoré následne útočilo delostrelectvo a letectvo. Aj napriek neúspechu mali Američania dôvod na radosť. Samotný tajomník americkej armády Thomas E. White povedal: „mali sme veľké šťastie, že sme nestratili viac strojov“.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]