Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku

Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku
Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku
Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku

Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku
KrajinaČesko-Slovensko Česko-Slovensko
Vznik31. august 1944
Prezývkapovstalecká armáda
Veliteliagen. Ján Golian, gen Rudolf Viest
Podriadené jednotky6 taktických skupín, prápor útočnej vozby Vojtech, kombinovaná letka, 1. česko-slovenský samostatný stíhací pluk, 2. česko-slovenská paradesantná brigáda
Účasť
VojnySlovenské národné povstanie

Česko-slovenská armáda na Slovensku (od 1. októbra 1944 - 1. Česko-slovenská armáda na Slovensku), známa aj pod názvom povstalecká armáda, bolo vojenské armádne zoskupenie, ktorého základom sa stali vojenské jednotky slovenskej brannej moci, ktoré po 29. auguste 1944 vypovedali poslušnosť režimu Slovenskej republiky 1939-45 a zložili prísahu vernosti Česko-slovenskej republike.Česko-slovenská armáda na Slovensku sa stala hlavnou bojovou zložkou ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania a okamžite po svojom vzniku bola spojencami prehlásená za súčasť protihitlerovskej koalície.

Velenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Veliteľ

[upraviť | upraviť zdroj]

Otázka veliteľa zodpovedného za prípravy ozbrojeného povstania sa riešila v prvej štvrtine roka roka 1944. Favoritom politikov ilegálnej Slovenskej národnej rady na tento post bol gen. II. tr. Štefan Jurech, ktorý imponoval najmä svojim pokusom prejsť s celou slovenskou Rýchlou divíziou na sovietsku stranu. Pre čechoslovakisticky zmýšľajúcich ľudí na exilovom československom Ministerstve obrany v Londýne bol však Jurech nepriechodný, nakoľko bol príliš proslovenský. Jurech bol navyše pod drobnohľadom Ústredne štátnej bezpečnosti, čo výrazne sťažovalo jeho zapojenie do príprav povstania. A keďže napokon zlyhal aj prvý pokus letecky dopraviť zástupcov domáceho ilegálneho odboja vrátane samotného Jurecha k sovietom , tak sa účasť Štefana Jurecha na prípravách povstania stala bezpredmetnou.[1]

Voľba československého exilového vedenia padla na politicky nevyhraneného a pomerne neznámeho pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý od 1. januára 1944 zastával funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol štábny dôstojník a podľa mjr. Júliusa Noska chápal svoje poslanie tak, že povstanie pripraví a po jeho vypuknutí prevezme velenie skúsenejší dôstojník.

Golian sa napokon rozhodol poverenie veliteľa príprav povstania prijať. Komunistická časť Ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) hodlala za pobočníkov Goliana presadiť, plk. gšt. Viliama Talského a plk. Jána Imra. Hlavným dôvodom, prečo sa obidvaja plukovníci napokon nestali pobočníkmi Goliana, spočíval v tom, že pplk. Golian už bol na Veliteľstve pozemného vojska obklopený dôstojníkmi, ktorými dôveroval. Vznikol štáb tajného Vojenského ústredia (VÚ). Politikárčenie pri menovaní veliteľa príprav povstania sa napokon stalo základom nedôvery medzi komunistickou časťou ilegálnej SNR a vedením vojenského ústredia a neskôr s velením povstaleckej armády.

Štáb vojenského ústredia

[upraviť | upraviť zdroj]

Pri prípravách povstania sa najužšími spolupracovníkmi Goliana na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici stali mjr. gšt. Július Nosko (záležitosti persobálne a taktické), pplk. MVDr. Mikuláš Ferjenčík (záležitosti vojensko-politické), stot. jazd. v.z. Milan Polák (styk medzi Vojenským ústredím a ilegálnou SNR), mjr. spoj. Jozef Marko (záležitosti vojenské a technické).[2]

Ďalšími členmi tajného VÚ sa stali mjr. gšt. Anton Cyprich, npor. pech. Jakub Hluchý, pplk. pech. Dezider Kišš-Kalina, pplk. del. Mirko Vesel, pplk. pech. Jozef Tlach, mjr. gšt. Jozef Tóth, mjr. del. Alexander Korda a ďalší. Pplk. Branislav Manica zabezpečoval spojenie s patizánskymi skupinami.

Štáb vojenského ústredia sa stal súčasťou ilegálnej SNR. Členovia VÚ mali informácie o stave odbojových aktivít od ilegálnych pracovníkov SNR, ale najmä z dvoch stretnutí konaných 29. júna a 27. júla 1944.

Súčasťou práce štábu VÚ bolo, okrem zisťovania politickej a vojenskej situácie v regióne a okolitých krajinách aj kádrové preverovanie a podchycovanie ľudí pre odbojovú činnosť, ako aj premiestňovanie odbojových dôstojníkov.

Po preverení boli v jednotlivých posádkach postupne určení nasledovní odbojoví dôstojníci:

Kpt. J. Fedák (posádka Levoča), pplk. J. Nasčák (Poprad),  pplk. Ján Malár (Liptovský sv. Mikuláš), mjr. Miloš Vesel (Ružomberok), npor. V. Miškovič (Dolný Kubín), pplk. Branislav Manica a npor. Cyril Kuchta (Turčiansky sv. Martin), npor. P. Nosal (Kremnica), mjr. S. Sekuris (Brezno nad Hronom), kpt. A. Weinhold (Topoľčany, Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany), pplk. Ján Černek (Nitra), mjr. Š. Želinský (Zvolen), mjr. A. Korda (Oremov Laz), mjr. J. Dobrovodský (Žilina),  npor. K. Fraňo (Trnava), mjr. J Čilík (Hlohovec), pplk. V. Danielovič (intendančné sklady vo Vrútkach, Nemeckej a Zvolene), pplk. J. Hluchý (zbrojné sklady Nováky, Širiny, Pršany a Zvolen), náčelník štábu vzdušných zbraní mjr. J. Tóth (letecké posádky Mokraď, Tri Duby, Piešťany a Biskupice). V posádkach v údolí Váhu mal určiť a pripraviť veliteľov veliteľ západnej oblasti pplk. J. Zadžora.

Koncom mája bol za odbojového dôstojníka v Bratislave určený pplk. D. Kiš-Kalina. Šlo o prednostu duchovnej správy, ktorý mal aj plnú dôveru prezidenta Jozefa Tisa. pplk. D. Kiš-Kalina si v lete vytvoril určité predpoklady pre získanie veliteľov do príprav povstania, no napokon bol v auguste na nátlak politikov, ktorí argumentovali tým, že Kiš-Kalina je kňaz a nemá dostatok veliteľských skúseností za odbojového dôstojníka v Bratislave určený mjr. Kovačovič, veliteľ strážneho oddielu v hlavnom meste. Pplk. D. Kiš-Kalina mal na starosti celé juhozápadné Slovensko teda aj posádky v Trnave, Hlohovci a Pezinku. Pplk. Golian však tesne pred vypuknutí povstania urobil opätovne zmenu a za odbojového dôstojníka v Bratislave bol určený mjr. Š. Murgaš, ktorý bol dôstojníkom na generálnom štábe a pracoval na operačnom oddelení Ministerstva národnej obrany.

Na smeroch Kokava nad Rimavicou – Klenovec bol za odbojového dôstojníka určený mjr. I. Daxner (neskôr kpt. V. Bukva), v Tisovci bol menovaný za odbojového veliteľa kpt. J Nosko a vo Veľkej Revúcej kpt. P. Jamrich.

U poľnej tzv. Východoslovenskej armády bolo do odbojových aktivít pri príprave povstania zaangažované velenie 1. divízie reprezentované veliteľom divízie plk. pech  Mikulášom Markusom a náčelníkom štábu divízie mjr. gšt. Elemírom Polkom. Postupne sa do odbojových aktivít zapojil, takmer celý štáb.

Situáciu s určením odbojového veliteľa u 2. divízii komplikovalo časté striedanie dôstojníkov vo funkcii hlavného veliteľa divízie.

Na Armádnom veliteľstve veliteľstve v Prešove boli do príprav povstania zapojení zástupca veliteľa poľnej armády plk. gšt. Viliam Talský, na odboj boli napojení aj 2. náčelník pplk. Urban a npor. Vlček.

V auguste 1944 bol politikmi tzv. demokraticko-občianskeho krídla Slovenskej národnej rady, ale bez vedomia VÚ kontaktovaný gen. II: tr. Augustín Malár. Návrh, aby sa Malár stal odbojovým veliteľom, bol napokon zamietnutý československým Ministerstvom národnej obrany.

Po vypuknutí povstania

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 29. augusta 1944 vo večerných a nočných hodinách došlo na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici k prevratu. Boli zatknutí prorežimoví dôstojníci: veliteľ divíznej oblasti 1 plk. Zverin a plk, Kanák. Vojenské ústredie súčasne zaslalo do všetkých posádok dohodnuté heslo na začatie ozbrojeného odporu - Začnite s vysťahovaním.

Na druhý deň 30. augusta 1944 o 6. hodine ráno sa konala porada užšieho štábu VÚ. Následne sa o 9. hodine konalo v jednálni VPV stretnutie dôstojníkov posádky Banská Bystrica a Radvaň, na ktorom prehovoril pplk. Golian. Po predstavení kpt. Krátkeho a npor. Pavloviča, styčných dôstojníkov z Londýna a Moskvy, Golian vyhlásil, že:

",,,sme od predchádzajpceho večera vo vojnovom stave s fašistickým Nemeckom a s jeho pomáhačmi na Slovensko (...) Rozhodli sme sa z vlastnej vôle skončiť prisluhovanie nemeckému fašizmu a jeho pomáhačom doma a postaviť sa po boku spojencov do otvoreného boja za lepšiu a krajšiu budúcnosť slovenského národa. Nechceme, aby za našu slobodu a za nás krvácali iní".[3]

Plk. Golian ďalej vyhlásil všetky jednotky, ktoré sa so zbraňou v ruke postavili na odbor nemeckým okupantom, za súčasť Česko-slovenskej armády na Slovensku. Ďalej vyzval tých, ktorí by s nami a našou cestou nesúhlasili, že môžu slobodne odísť. Nikto neodišiel.

S okamžitou platnosťou bol zakázaný pozdrav "Na stráž!".a orlica slovenského štátu bola nahradená česko-slovenskou trikolórou. Z pôvodného tajného vojenského ústredia sa okamžite začalo formovať Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku a jeho členovia zložili česko-slovenskú prísahu podľa predpisu A-I-1 Bezvýhradne tak vyjadrili vernosť česko-slovenskej štátnosti a prezidentovi Edvardovi Benešovi.

Armádne veliteľstvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Budova veliteľstva 1. ČSA na Slovensku
Budova veliteľstva 1. Česko-slovenskej armády na Slovensku (zdroj Múzeum SNP)

Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku bolo vytvorené z pôvodného tajného VÚ, VPV a Vojenskej správy. Za veliteľa ČSAS bol Slovenskou národnou radou ku dňu 4. septembra 1944 oficiálne ustanovený Ján Golian, ktorý bol súčasne povýšený na brigádneho generála (už 29. augusta 1944 bol Golian prezidentom Edvardom Benešom povýšený na plukovníka gšt. Za zásluhy o Povstanie). Od 12. septembra 1944 začal Golian predsedať Rade pre obranu Slovenska.

Náčelníkov štábu sa stal mjr. gšt. Július Nosko. Po svojom návrate z Moskvy sa pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík stal Povereníkom pre obranu.

Armádne veliteľstvo bolo organizované podľa predvojnovej Česko-slovenskej armády. Okrem bežných oddelení a podriadených referátov jednotlivých zbraní a zložiek bola jeho súčasťou aj politická správa, prijímacia komisia pre dôstojníkov a rotmajstrov a osvetová správa.

Vedúcim Referátu útočnej vozby, ktorá bola súčasťou Operačného oddelenia a mala na starosti organizovanie tankových a protitankových jednotiek bol plk. útv. Štefan.Čáni

Do 15 septembra 1944 bol súčasťou veliteľstva aj Referát pre styk a súčinnosť s partizánmi. Staral sa o kontakty s partizánskymi brigádami, o ich zásobovanie zbraňami, muníciou a finančnými prostriedkami. Činnosť referátu neskôr prevzal Hlavný štáb partizánskych oddielov.

Veliteľstvo ČSAS v Banskej Bystrici sídlilo v budove pôvodného Veliteľstva pozemného vojska.

Armádne jednotky

[upraviť | upraviť zdroj]

Základy budúcej armády sa kládli v prvej polovici roka 1944. Odbojoví dôstojníci v jednotlivých posádkach, zväčša ich velitelia, na cvičeniach alebo sústredeniach vo výcvikových priestoroch postupne usmerňovali myslenie vojakov, napríklad rozširovaním ilegálných odbojových tlačovín.

Do úvodne fázy povstanie počítalo VÚ s 11 pešími prápormi a 11 batériami delostrelectva, Tieto jednotky mali vykryť jedenásť taktických smerov vedúcich do centra Slovenska. Ďalšie 3 pešie prápory mali tvoriť zálohu.

Po odchode jednotiek vytvorenej poľnej tzv. Východoslovenskej armády na východné Slovensko zostali nedotknuté len vojenské školy, náhradné veliteľstvá a náhradné jednotky so zvyškami pisárov, remeselníkov a mužstva kategórie „B“, ako aj protekčné deti. VÚ rátalo s poslucháčmi vysokých škôl, ktorí mali vykonávať funkcie nižších veliteľov rôt, čiat a batérií.

V polovici mája 1944 sa uskutočnila ďalšia mobilizácia pre potreby divízií v Karpatoch, čo výrazne napomohlo prípravám povstania. Vďaka nej sa podarilo na konci mája v Oremovom Laze a vo Zvolene sústrediť 6 rôt pechoty, 2 roty ťažkych guľometov, 4 batérie delostrelectva, po 1 spojovacej, automobilovej a ženijnej rote.  Pešie jednoty boli vo Zvolene a Oremovom Laze sústredené do práporu a pokračovali v intenzívnom výcviku. Delostrelecké batérie boli sústredené do Brezna, kde sa v rámci príprav povstania začalo vytvárať delostrelecké učilište.

Na konci mája bolo pripravených aj niekoľko civilných jednotiek v priestore Muráň – Revúca, Klenovec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Pre zaistenie smeru od Malého Šturca  bolo prijaté rozhodnutie zorganizovať ďalší civilný prápor zo zamestnancov papierní v Harmanci. Civilné jednotky sa mali pripravovať a precvičovať počas brannej výchovy.

Proti možnému útoku horthyovského Maďarska dostal odbojový veliteľ v posádke Oremov Laz pokyny pre vytvorenie ďalších jednotiek na prehradenie smeru Balážske Ďarmoty - Modrý Kameň – Zvolen a v prípade potreby pomôcť Zvolenu na hlavnom smere cez Starú Hutu a Podkriváň.

Napokon sa VÚ podarilo na priek všetkým problém podarilo vytvoriť 9 rôt pechoty 6 batérié delostrelectva po jednej rote spojovacieho a ženijného vojska a tieto jednotky precvičiť a preškoliť v ostrých streľbách na predpokladaných smeroch budúcich bojísk.

V júli 1944 bolo v Kremnici sústredených približne 2 000 záložníkov, ktorí mali prejsť výcvikom v Oremovom Laze a potom doplniť 1. a 2. technickú divíziu. Napriek snahe sa však týchto záložníkov na strednom Slovensku nepodarilo udržať . Podobne tomu bolo aj s vojakmi zmobilizovanými pre potreby vytváraného Technického zboru.

Začiatkom augusta 1944 sa členom tajného VÚ podarilo presvedčiť veliteľa pozemného vojska gen. Jozefa Turanca, že sa blíži nástup nováčikov ročníka 1944 a preto je potrebné prichystať pre nich inštruktorov, Tak sa podarilo na stredné Slovensko vrátiť asi 2000 poddôstojníkov a schopných veliteľov poddôstojníckych škôl. Títo vojaci boli vhodne rozmiestnení podľa toho, ako to vyhovovalo tajnému VÚ. Podobne tomu bolo aj s náhradnými a mierovými jednotkami, ktoré sa na stredné Slovensko presunuli z východného Slovenska v súvislosti s vytváraním Východoslovenskej armády.

V prvých dňoch povstania mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt.

Povstalecká armáda bola konštituovaná s účinnosťou od dňa 31. augusta 1944.

Mobilizácia a početný stav

[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko po vypuknutí povstania sa početný stav sformovanej povstaleckej armády ustálil na 18 000 mužov. Na základe česko-slovenského branného zákona, ktorý v nezmenenej forme platil aj Slovenskej republike 1939-45, bola 6. septembra 1944 nariadená mobilizácia osôb do 35 rokov, koní, materiálu a vozov. Keďže na základe pôvodných rozkazov vydaných ešte pred vypuknutím povstania a rozhlasovej výzvy z 30. augusta vstúpilo dobrovoľne do povstaleckej armády aj mnoho osôb nad túto vekovú hranicu, prijalo Velenie ČSAS rozhodnutie, aby osoby nad 35 rokov, ktoré o to požiadajú, boli presunuté do zálohy. Toto rozhodnutie bolo prijaté s ohľadom na nedostatok zbraní, ako aj potreby civilného života t.j. najmä nedokončenej žatvy.

Ku 6. septembru sa tak početný stav armády navýšil približne na 47 000 osôb. Druhá mobilizácia zo dňa 26. septembra 1944 navýšila stav armády až na 60 000 osôb.

Výzbroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Povstalecká armáda bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (M1 Bazooka).

Výzbroj peších jednotiek bola dedičstvom po predvojnovej česko-slovenskej armáde, Časť zbraní boli dodávky spojencov najmä ZSSR a časť pochádzala ešte z nemeckých dodávok slovenskej armáde. Hlavnou zbraňou jednotlivca bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru 7,92 mm. Išlo o vtedajšiu typickú 5-ranovú opakovačku, ktorá bola pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. Tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Pre nedostatok samopalov nebolo možné utvoriť väčšie úderné jednotky. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek a samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať.

Citeľnou ranou pre povstalecké ozbrojené sily sa stala strata armádnych skladov v Kvetnici pri Poprade, ktoré začiatkom septembra 1944 padli do rúk jednotkám bojovej skupiny Shäfer. Situáciu s výzbrojou komplikoval aj fakt, že armáda zo svojich zásob zbraní podporovala aj partizánske jednotky. Prvá veľká zásielka armádnych zbraní prisľúbená pplk. Golianom dorazia na Prašivú, kde sa nachádzali partizánske základne, už 25. augusta 1944, no rozrastajúce sa partizánske skupiny sa k armádnym zbraniam dostali rôznymi cestami. Zväčša šlo o prejav budovania dôvery medzi vojakmi a partizánmi.

Pozemné vojsko

[upraviť | upraviť zdroj]

Rozkazom Veliteľstva Česko-slovenskej armády bolo velenie na oslobodenom území rozdelené nasledovne:[3]

Organizačné členenie na 2 obranné oblasti vychádzalo z pôvodného členenia slovenskej brannej moci na 2 divízne oblasti. Z toho vyplývala aj podriadenosť jednotiek pod obe veliteľstvá obranných oblastí. Pod VOO 1 spadali náhradné jednotky plukov 1, 2. a 3 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 1 až 11. Pod VOO 2 spadali náhradné jednotky plukov 4, 5 a 6 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 2 a 12.

Okrem vojenských pozemných jednotiek boli veliteľom oboch oblastí podriadené aj partizánske oddiely.

Medzi úlohy veliteľstiev oboch oblastí patrila aj stavba opevnení a protitankových prekážok, vytváranie spojenia a zabezpečenie zásobovania. Velitelia zároveň pôsobili aj ako správcovia svojich oblastí. [4]

Toto elenie sa však čoskoro ukázalo ako nevýhodné, Preto bola ČSAS od 10. septembru 1944 zreorganizovaná na 6 taktických skupín

Jednotky Česko-slovenskej armády pri Strečne.
Jednotky Česko-slovenskej armády v Strečnianskej tiesňave.

Každá taktická skupina mala vymedzený svoj operačný priestor.

V. taktická skupina bola 23. septembra 1944 po ústupe z Turca pretransformovaná na výcvikovú a pracovnú.

Do 13. septembra 1944 tvorila súčasť armády aj samostatná Oravská vojenská skupina. Vytvorili ju povstalecké jednotky na Orave a velil jej mjr. D. Jamiška. Dňa 14. septembra sa k nim pridala aj časť práporu kpt. J. Oškvarka, ktorý bol po nemeckom útoku v Kraľovianskom priesmyku rozdelený na dve časti. Oravská skupina zostala odrezaná od hlavných síl Česko-slovenskej armády až do 3. októbra, keď sa mjr. Dušan Jamiška so zbytkami svojich jednotiek prebil z Oravy a spojil sa so VI. taktickou skupinou.

Pechota a delostrepectvo

[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotlivé veliteľstvá taktických skupín mali podradené pešie prápory a delostrelecké batérie.

por. č. jednotka krycie meno veliteľ takt. sk. pozn.
1. peší pr. i.
2. peší pr. i.
3. peší pr. i.
4. peší pr. i.
peší pr. Vitalay stot. pech. Alexander Vitalay I. 29.9. od VSA
5. peší pr. stot.. Štubniak i.
6 peší pr. Breza stot. del. Ignác Zivčák, od 27. sep. kpt. jazd, Jozef Vražda I.
peší pr. stot. pech. J. Fedák II.
peší pr. stot. pech. M. Nagy II.
peší pr. Šuška stot. pech. Ľ. Šuška II.
14. peší pr. II.
15. peší pr. II.
16. peší pr. II.
17. peší pr. II.
18. peší pr. II.
21. peší pr. Váh III.
22. peší pr. Hornád stot. Andrej Búrik III. podsk. Ipeľ
23. peší pr. Dunaj stot. Andrej Benka-Rybár III. podsk.Volga
24. peší pr. Topľa npor. V. Martin, neskôr stot. Michal Petrík III. podsk.Volga
25. peší pr. Hron III.
26. peší pr. Bečva stot. Emil Kapišinský III. podsk. Ipeľ z časti pr. Jobák a Oškvarek
27, peší pr. Ondava stot. František Felcman III. podsk. Ipeľ
31. peší pr. Korunt stot. pech. Ján Hlucháň, stot. pech. Gindl
32. peší pr. Kremeň stot. pech. Tomáš Čellár IV.
33 peší pr. Safír stot. pech. Štefan David IV.
peší pr. Jabloň stot. del. Fedor Zorkócy IV.
peši pr. Galba stot. I. Galba IV. záloha vel. arm.
peší pr. Jobák stot. pech, Ivan Jobák V 29.9. od VSA
peší pr. Oškvarek stot. pech. Ján Oškvarek V 29.9. od VSA
peší pr. Repašský stot. pech. Karol Repašský V
peší pr. stot. pech. Ján Lovich V
51. peší pr. stot. pech. Daniel Kunic Vi.
52. peší pr. Vi.
53. peší pr. Vi.
54. peší pr. Vi.
pr. spojár. Schleichart stot. spoj. Teodor Schleichart
pešia rota Chalúpka stot. Chalúpka
peši pr. Hruška stot. Ľ. Hruška od 20.10. II.TS
peší pr. stot. I. Hruška od 20.10. III.TS sformovaný
pr. letcov Haluzický stot. let. Ivan Haluzický armádna jed. motorizovaný
rota pad. strelc. npor. Bičava
rota cyklistická kpt. Surovčík
1. sam. del. oddiel Kysel kpt. Július Kleskeň III. podsk. Ipeľ
2. sam. del. oddiel Orlický kpt. Imrich Orlický III. podsk. Volga
hors. delo. bat. kanóny 7,5 cm.
18. protilietad bat. kpt. Juraj Hinterbruchner

Prápory Oškvarek, Jobák a Vitalay boli pôvodne súčasťou Východoslovenskej armády, no na konci augusta boli odvelené na stredné Slovensko kvôli účastiam na protipartizánskych akciách..Prápor Vitalay bojoval najskôr v pri Vrútkach, Od 11. septembra 1944 bol stiahnutý na Malý Šturec, kde zaujal obranu a bol podriadený pod velenie I. Taktickej skupiny.

Prápor spojárov Schleichart bol po úvodných bojoch v Strečnianskej tiesňave po sformovaní taktickývh skupín stiahnutý do Banskej Bystrice..

Prápory Váh a Hron sú v odbornej literatúre hlásené ku 16. septembru 1944 ako súčasť III. Taktickej skupiny.

Prápor kpt. Kapišinského vznikol v prvej dekáde septembra 1944 z častí práporov Jobák a Oškvarek.

Ako veliteľ 31. pešieho práporu Korunt je uvádzaný stot. Ján Hlucháň [5]. Príslušný zdroj uvádza, že tento prápor po 5. októbri namiesto novej obrannej línie v Kremnických vrchoch ustúpil svojvoľne až do Badína[6]. Svojvoľný ústup spomína aj Július Nosko, avšak za veliteľa práporu patriadeho pod IV. TS, ktorý za svojvoľný ústup zodpovedal uvádza stot. Gindla.[7]

Celkový počet peších práporov jednotlivých taktických skupín po druhej mobilizácii na začiatku oktobra 1944 sa pohyboval medzi 22-26. K tomu je potrebné pripočítať 1 prápor a 6 rôt ženijného vojska, 1 prápor a 6 rôt telegrafného vojska, 1 prápor a 6 rôt automobilového vojska a iné pomocné zložky.

Pešie prápory boli medzi jednotlivé taktické skupiny rozmiestnené nasledovne: I. TS mala 6 práporov, II. TS 8 práporov, III. TS 8 práporov, IV. TS 4 prápory, VI. TS mala 3 prápory. 2 prápory mali byť zálohou veliteľstva armády.

Počty delostreleckých batérií sa v tom istom čase pohyboval medzi 32 - 35.[8]

Od 26. septembra 1944 sa súčasťou armády stala aj 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR (2. ČSSPB - krycí názov Poľana).

Útočná vozba

[upraviť | upraviť zdroj]

Povstaleckú útočnú vozbu (tankové a protitankové jednotky) vytvorili jednotky náhradného práporu v domovských kasárňach Pluku útočnej vozby v Turčianskom svätom Martine a 13 tankov 2. poľnej roty npor. útv. Jána Achimského. Táto rota bola na konci augusta 1944 odvelená z východnéo Slovenska od poľnej jednotky PÚV a mala sa zúčastniť na protipartizánskych akciách, ale okamžite sa zapojila do povstania, K nim je potrebné prirátať aj 11 tankov LT vz.38 a 2 stíhače Marder III 1. poľnej roty a štábnej roty 2. práporu poľnej jednotky PÚV, ktoré sa 31. augusta 1944 pridali partizánskemu zväzku Čapajev. V kasárňach v Turčianskom svätom Martine bola na konci augusta 1944 k dispozícii nasledovná technika.

Technika v náhradnom prápore (koniec augusta 1944)[9]
typ tč vz. 33 LT vz. 34 LT vz. 35 LT vz. 38 LT vz. 40 PII

(PzKpfw II)

PIII

(PzKpfw III)

PA vz.30 Marder III KPÚV vz. 37 PAK 38 PAK 40
pč. k. 5 27 48 19 14 3 5 13 2 26 2 9

V prípade obrnených vozidiel šlo o techniku v rôznom technickom stave, K okamžitému nasadeniu bolo pripravených len niekoľko tankov LT vz. 38 (najmä 5 tankov tzv. asistenčnej čaty) a po zostavení posádok aj 4 tanky P III. Tanky LT vz. 35 a LT vz. 34, ktoré sa nepodarilo spojazniť, boli použité na stavbu improvizovaných pancierových vlakov a na zriadenie statických palebných postavení.

Kanóny PAK 38 a PAK 40 (v slovenskej armáde označované ako KPÚV 5 cm a KPÚV 7,5 cm) boli nasadzované jednotlivo. Výnimkou bola rota KPÚV pozostávajúca zo 4 PAK 40. Dňa 3. septembra 1944 sa jej veliteľom stal npor. útv. Andrej Galuščák. Rotu tvorlili dvaja dôstojníci, jeden rotmajster a 42 vojakov. Ešte v ten istý deň bola rota odoslaná do Brezna nad Hronom, odkiaľ sa presunuli k obci Telgárt, kde sa zúčastnila na protiútoku skupiny Stanek. Kritická situácia na Hornej Nitre prinútila velenie armády presunúť Galuščákovú rotu spoločne s tankovou čatou por. útv. Pavla Krúpu do tohto priestoru. Po ústupe povstaleckých vojsk z Hornej Nitry sa Galuščáková rota už s krycím názvom Topas zúčastnila obranných bojov v oblasti Turčeka a Sklenného

Ľahký tank LT vz. 38 mal v povstaleckej útočnej vozbe napočetnejšie zastúpenie

Najvýkonnejším tankom, ktorým disponovala povstalecká útočná vozba, boli 4 stroje stredného tanku P III (PzKpfw III ausf. N). Tri z nich však boli zničené počas bojov o Vrútky, Štvrtý tank sa stal osobitnou zálohou velenia 1. česko-slovenskej armády na Slovensku.

Dňa 23. septembra 1944 bola povstalecká útočná vozba reorganizovaná do podoby Práporu útočnej vozby Vojtech s východím . Veliteľom jednotky sa stal stot. útv. František Ploskuňák Prápor sa skladal z tankovej roty, roty KPÚV, pomocnej roty, náhradnej jednotky s výcvikovým stredisko, troch rôt improvizovaných pancierových vlakov (IPV Štefánik, IPV Hurban, IPV Masaryk) a protitankovej roty vyzbrojenej americkými bazukami a sovietskými protitankovými puškami.

Prápor podliehal priamo veleniu 1. česko-slovenskej armády na Slovensku a to prideľovalo obrnenú techniku povstaleckým jednotkám po čatách,

Letectvo

[upraviť | upraviť zdroj]
Avia B-534 , S-13 František Cyprich
Avia B-534 s označením S-13, na ktorej dosiahol František Cyprich 5. septembra 1944 posledný zostrel dosiahnutý dvojplošníkom

Leteckej skupine s krycím Štúr, velil mjr. Tóth. Povstalecké letectvo bolo tvorené tzv. kombinovanou letkou zloženou zväčša zo zastaralých lietadiel predvojnovej česko-slovenskej výroby. Letku tvorili tri Avie B-534 a jedna Avia Bk-534 (kanónová verzia). Na jednej z nich dosiahol 5. septembra 1944 stíhač František Cyprich pravdepodobne posledný zostrel dosiahnutý dvojplošníkom v histórii. Za obeť mu padlo maďarské dopravné lietadlo Junkers Ju 52.

Vo výzbroji povstaleckej kombinovanej letky bolo niekoľko pozorovacích dvojplošníkov Letov Š-328 Šmolík, ktoré mohli slúžiť aj ako ľahké bombardéry. Lietadlo, ktoré si u slovenských pilotov vyslúžilo kvôli svojej pomalosti prezývku "kravka" však bolo beznádejne zastaralé.

Až do príletu 1. čs. samostatného stíhacie leteckého pluku boli najlepšími strojmi dve stíhačky Messerschmitt Bf 109 G-6 a dve Messerschmitt Bf 109 E-4. Jedno lietadlo verzie E však bolo spoločne s jednu Aviou a jedným Letovom zničené pri nemeckom nálete. Nemecké lietadlá trpeli nedostatkom munície pre palubné guľomety MG 131.

Dňa 31. agusta 1944 získalo povstalecké letectvo cennú posilu v podobne talianskeho bombardéra Savola-Marchetti SM.84 bis. Stalo sa tak vďaka poručíkovi Viliamovi Grúňovi, ktorý s lietadlom preletel z letiska Mokraď na Tri Duby. Lietadlo bolo 4. septembra 1944 použité na prepravu politickej delegácie k sovietom.

Od 17. septembra 1944 prevzal jej úlohy 1. česko-slovenský samostatný stíhací letecký pluk (Šafárik) kpt. Františka Fajtla vyzbrojený 22 lietadlami Lavočkin La-5FN.

Povstalecké letectvo operovalo z hlavné letiska Tri Duby (dnešné letisko Sliač). K dispozícii malo aj letisko Zolná a niekoľko menších letisk. Letisko Tri Duby, ktoré počas povstania čelilo niekoľkým náletom, sa stalo hlavným leteckým prístavom zabezpečujúcim letecké spojenie so spojencami.

Na povstaleckom území bolo nadbytok letcov, ktorí nemali na čom lietať. Preto bolo prijaté rozhodnutie o ich leteckom prepravovaní k sovietom, kde boli preškoľovaní na výkonné sovietske stoje a zaradení k vytváranej 1. česko-slovenskej zmiešanej leteckej divízii.

Zahraničná pomoc

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé kontúry zahraničnej pomoci pripravovanému povstaniu na území Česko-slovenska sa začali rysovať v priebehu roka 1943 počas návštevy exilového prezidenta Edvarda Beneša v USA a Kanade. V letných mesiacoch 1943 sa rozbehli aj prípravy na rokovanie Edvarda Beneša s predstaviteľmi Sovietskeho zväzu. Dňa 7. augusta 1943 zaslal Štáb pre vybudovanie branej moci (ŠVBM) náčelníkovi Ćesko-slovenskej vojenskej misie v ZSSR plk. Heliodorovi Píkovi depešu obsahujúcu pokyny na sondovanie možnosti rokovania o sovietskej pomoci chystanému povstaniu. Dokument zo 4. novembra 1943 už obsahoval ucelený návrh konkrétnych požiadaviek, ktorý slúžil ako podklad pre rokovania so sovietskymi predstaviteľmi. Tieto rokovania napokon vyústili do podpísania Zmluvy o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi Československom a Sovietskym zväzom. Konkretizácia sovietskej pomoci zamýšľanému povstaniu sa uskutočňovala postupne na ďalších rokovaniach česko-slovenských a sovietskych vojenských predstaviteľov. V prvom rade však šlo o prípravu a výsadky spravodajských a organizačných skupín.[10]

Dňa 1. júla 1944 sa predstavitelia česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne stretli so zástupcami zvláštnych sekcií spravodajských služieb - britskej SOE (Special Operation Executive) a americkej OSS (Office of Strategic Services). Témou stretnutia bola materiálna pomoc chystanému povstaniu na Slovensku.

Dňa 31. augusta 1944 sa vedúci česko-slovenskej vojenskej misie v Sovietskom zväze Heliodor Píka a česko-slovenský veľvyslanec v Sovietskom zväze Zdeněk Fierlinger stretli s predstaviteľmi sovietskej vlády a oficiálne požiadali o pomoc povstaleckým silám.

O prípravu a dodanie prisľubenej pomoci sa mal postarať maršál Ivan Stepanovič Konev - veliteľ 1. ukrajinského frontu (1. UF), do ktorého operačného pásma patrilo Slovensko. Prvé sovietske lietadlá odleteli nad slovenské územie v noci z 3. na 4. septembra 1944, avšak kvôli búrke nad Karpatmi sa museli vrátiť. Druhú noc vzlietlo 30 naložených bombardérov a 19 z nich doletelo nad cieľ. Nad slovenským územím zhodili 121 plátených vakov a v nich 18 ton zbraní a munície (22 guľometov, 120 samopalov a 40 protitankových pušiek). [11] Tej noci pristáli na letisku Tri Duby sovietske lietadlá, ktorými sa zo Sovietskeho zväzu na povstalecké územie vrátila delegácia Slovenskej národnej rady, pplk. Mikuláš Ferjenčík a Karol Šmidke.

Sovietsky letecký most trval od 4. septembra - 26. októbra 1944. Súbežne so zhadzovaním vojenskej pomoci pristávali na letisku Tri Duby ďalšie lietadlá, ktoré privážali pomoc a zo Slovenska odvážali ranených vojakov, politické delegácie ako aj nadbytočných letcov.

Letecký most zabezpečovala 4. gardová bombardovacia divízia, 5. gardová bombardovacia divízia a 200. nočná bombardovacia divízia.

V rámci pomoci povstaniu bola okrem materiálnych dodávok na povstalecké územie dopravená aj 2. česko-slovenská paradesantná brigáda. Jej hlavná časť pristála na Slovensku v noci na 6. októbra 1944. Na povstaleckom území pristáli aj lietadlá 1. česko-slovenského samostatného stíhacieho leteckého pluku.

Dňa 8. septembra 1944 sa skorých ranných hodinách začala Karpatsko-duklianska operácia, ktorá bola taktiež plánovaná ako pomoc Slovenskému národnému povstaniu,

Pomoc povstaniu poskytli aj západní spojenci. Na Troch Duboch pristáli dvakrát americké lietadlá a priviezli asi 24 ton zbraní, munície a výbušnín. Na Troch Duboch pristáli trikrát aj britské lietadlá, ktoré priviezli ďalšiu pomoc.

Na povstalecké územie boli dopravené aj vojenské misie spojencov: sovietska misia (mjr. Ivan I. Skripka-Studenskij), americká misia (veliteľ James Holt Green) a britská misia (veliteľ H. M. Seymour).

Miesta bojov 1. česko-slovenskej armády na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

Najťažšie boje vybojovali povstaleckí vojaci a partizáni pri Strečne, Priekope, Martine, Sučanoch, Partizánskom, Telgárte, na kopci Ostrô, pri Čremošnom, Žarnovici, Hronskom sv. Kríži, Hronskej Breznici a Jalnej[12].

Zánik armády

[upraviť | upraviť zdroj]

Dňa 18. septembra 1944 spustilo velenie nemeckých okupačných síl tzv. Generálnu ofenzívu voči povstaniu. Na druhý deň zaútočili Nemci z východu v smere Hranovica- Vernár proti skupine Staněk V ten istý deň zaútočili aj zo smerov Jelšava - Veľká Revúca a Rimavská Sobota - Rimavská Baňa.

Veliteľ 1. česko-slovenskej armády na Slovensku div, gen. Rudolf Viest po zvážení situácie prijal riešenie o záchrane armády. Jednotky sa mali postupne stiahnuť na horské obranné postavenia vo Veľkej Fatre a Nízkych Tatrách a uvoľniť tak údolie rieky Hron a priestor Banskej Bystrice a s menšími silami vytvoriť partizánsku oblasť na Poľane. Svoj návrh predniesol Predsedníctvu Slovenskej národnej rady, ktoré s ním súhalsilo. Za nové sídlo veliteľa armády a sídlo predsedníctva SNR boli navrhnuté Donovaly.

Vo večerných hodinách 22. septembra 1944 zvolal gen. Viest poradu veliteľov taktických skupín a 2. česko-slovenskej paradesantnej brigády, na ktorej konkretizoval a vymedzi tri oblasti, do ktorých sa mali stiahnuť jednotky armády. 1. oblasť mala byť pod priamym velením veliteľstva 1. ČSAS, 2. oblasti mal veliť plk. Michal Šírica a 3. oblasť mala byť pod velením plk. Mikuláša Markusa. V nasledujúci deň museli byť v dôsledku s vývoja situácie II. Taktickej skupine pozmenené inštrukcie.

Ako prvá sa 24. októbra 1944 do Španiej doliny stiahla pracovná V. taktická skupina a následne začala na južných svahoch Nízkych Tatier severne od Banskej Bystrice pripravovať obranné postavenia. Šlo o úsek od Laskomera až po Hiadeľský potok.Mali byť pre IV. taktickú skupinu.

III: taktická skupina bola pred ústupom prinútená sa preskupiť a súčasne došlo k veliteľskej rošáde medzi III: TS a IV. TS. Velenie III: taktickej skupiny prevzal plk. pech. Markus. Preskupenie komplikovala situácia na fronte spočívajúca v križovaní sa ústupových trás jednotiek a nasadenie 2. ČSSPB v priestore Siroň - Ježová proti SS divízii Horst Wessel.

Dňa 24, októbra obdržal veliteľ ČSSLP František Fajtl rozkaz preletieť so svojimi zostávajúcimi lietadlami do Sovietskeho zväzu. Pozemný personál mal prejsť na partizánsky spôsob boja.

V kritickej situácii bola II. taktická skupina. V dňoch 25. a 26. októbra mala ustúpiť údolím Hrona k Banskej Bystrici a v noci na 27.októbra mala zaujať obranné postavenia v Nízkych Tatrách. Jej veliteľstvo ustúpilo do Brusna a ďalej cez hrebene Nízkych Tatier na Magurku.

Dňa 25. októbra začala z Kremnických vrchov ustupovať aj IV. taktická skupina. Jej nové obranné postavenia mali viesť severne od Banskej Bystrice. V ten istý deň vyslalo na Donovaly svoj ubytovací sled aj veliteľstvo armády.

Obrana Banskej Bystrice bola po presune veliteľstva I. taktickej skupiny do Harmanca odovzdaná posádkovému veliteľstvu Banská Bystrica.

V noci na 26. októbra prichádzali od všetkých taktických skupín správy o zlom stave jednotiek a únave vojakov. Tú istú noc prijalo velenie armády rozkaz o okamžitom stiahnutí všetkých jednotiek, ktoré sa nachádzali južne od Banskej Bystrice na sever. Ústup týchto jednotiek mala kryť paradesantná brigáda na čiare Badín - Vlkanová.

Dňa 26. októbra popoludní ukončilo veliteľstvo 1. ČSAS presun na Donovaly. Posledný orgán operačného oddelenia opustil budovu veliteľstva v podvečerných hodinách. V tom čase už nefungovalo spojenie velenia a jednotlivých taktických skupín. Ústup povstaleckých jednotiek Starohorskou dolinou bol sprevádzaný chaosom a panikou. S povstaleckými jednotkami do hôr odchádzali aj civilisti. Situáciu komplikovani nálety nemeckých strmhlavých bombardérov.

Pred svitaním 27. oktobra opustili Banskú Bystricu aj jednotky 2. ČSSPB. Medzi 6. a 7. hodinou 27. októbra vstúpili do Banskej Bystrice prvé nemecké okupačné jednotky.

Ráno toho istého dňa obdržalo velenie VI. taktickej skupiny rozkaz o ústupe k Liptovskej Osade. Týmto manévrom sa malo vyhnúť obkľúčeniu.

V dopoludňajších hodinách prišiel na Donovaly veliteľ II. taktickej skupiny plk. Michal Šírica a ohlásil, že obranu južných svahov Nízkych Tatier nemôže zabezpečiť nakoľko nemá k dispozícii dostatok jednotiek.

Obsadenie Banskej Bystrice okupantami skomplikovalo ústup jednotiek IV. taktickej skupiny a do pripravených obranných pozícií sa dostali len jednotlivci.

V priebehu 27. októbra sa situácia zhoršovala. Veliteľ armády gen Viest a jeho štáb kvôli neexistujúcemu spojeniu nemali možnosť zastaviť jej postupný rozklad, lebo veľa jednotiek už svojvoľne prešlo na partizánsky spôsob boja. Viest odmietal vydať rozkaz na prechod na partizánsky spôsob boja napriek tomu, že armáda s vynimkou II., III. a VI. taktickej skupiny už ani neexistovala. Až po návrate z predsedníctva Slovenskej národnej rady tesne pred polnocou, vydal Viest rozkaz o prechode na partizánsky spôsob boja s účinnosťou od 29. augusta 1944, ktorý už mali Nosko, Golian a Ferjenčík skoncipovaný, Rozkaz vymedzoval oblasti, v ktorých mali jednotlivé taktické skupiny a 2. ČSSPB pôsobiť.

Jednotlivé partizánske skupiny mali byť tvorené po 100 -120 zväčša dobovoľníkoch a ľudí, ktorí sú ochotní pre vlasť prinášť najväčšie obete. V priebehu 28. augusta mali byť zo skladov vydané všetky potraviny a munícia. Rozkaz obsahoval inštrukcie, kde malo byť odobrané čerstvé mäso, munícia, ovos pre kone a chlieb. Stravu a fajčivo mali vojaci dostať na tri dni.

Generál Viest odmietol návrh, aby sa o jeho ochranu mala starať časť 2. ČSSPB s odôvodnením, že nebude oslabovať bojové jednotky. Celá 2. ČSSPB bola napokon premenovaná na 2. partizánsku brigádu a vzala pod svoju ochranu Hlavný štáb partizánskych oddielov. O ochrana veliteľstva armády sa tak starala jazdecká čata veliteľstva armády, štábna rota a vysokoškolský strážny oddiel, čo v žiadnom prípade neboli skúsené bojové jednotky.

V tom čase teda 27. októbra sa veliteľ armády Viest a jeho zástupca brig. gen. Golian nachádzali na Donovaloch v hotely Šport. V tom čase sa na Donovaloch zhromaždilo mnoho ľudí, ustupujúcich vojakov, partizánov a civilistov, ktorí nechceli padnúť do nemeckých rúk. Veľké zástupy ľudí smerom Donovaly sa tiahli aj vedľajšími cestami.

Odchod z Donovál bol naplánovaný na raňajšiu 6. hodinu, no napokon sa oneskoril. O 6. hodine z Donovál vyrazila len štábna rota a jazdecká čata. Velitelia armády tak zostali pod ochranou len neskúseného vysokoškolského strážneho oddielu. Skupina vyrazila na cestu približne o 8. hodine. Presúvala sa cez Polianku smerom na Kečku. Na Polianke vydal Viest posledný rozkaz, ktorý bol odvysielaný v Slobodnom slovenskom vysielači, a v ktorom Viest oznámil, že boj za slobodu pokračuje až do víťazného konca.

Zajatie povstaleckých generálov

[upraviť | upraviť zdroj]

Veliteľ armády Viest hodlal cez Poľaňu prejsť k III. taktickej skupine, no tento zámer sa však nepodarilo zrealizovať.[chýba zdroj] Cestou došlo k stretnutiu s veliteľom paradesantnej brigády Přikrylom a veliteľom VI. taktickej skupiny Černekom a ich vzájomnej porade. Skupina s oboma hlavnými veliteľmi armády, v ktorej boli aj náčelník štábu Július Nosko a pplk. Mikuláš Ferjenčík chránená vysokoškolským oddielom zostala uväznená na hrebeňoch Nízkych Tatier. Dňa 2. novembra sa Viest rozhodol prečkať deň na západnom svahu proti spádovej kope asi 1 km západne od dedinky Pohronský Bukovec. Práve na tomto mieste došlo k prepadu, ktorý rozbil skupinu na menšie časti.

Jeden z vysokoškolákov mal strýka menom Babjak, ktorý bol v Pohronskom Bukovci horárom. Krátko po prepade sa chlapec ponúkol, že pôjde do dediny po proviant. Pri návrate však našiel len veliteľskú skupinu s oboma generálmi. Viest ho mal požiadať, aby zašiel za strýkom ešte raz, aby ho požiadal, či by nemohli prenocovať. V noci z 2. na 3. novembra prenocovali u Babjaka a 4. novembra hodlali pokračovať v presune na východ.[chýba zdroj]

Medzitým sa Nemci pravdepodobne od zajatých vojakov dozvedeli, že v oblasti sa nachádza aj štáb veliteľa armády, Dňa 3. novembra od skorých ranných hodín venovali Bukovcu zvýšenú pozornosť. O 5. hodine sa odohrala prvá povrchná prehliadka, zameraná na horáreň a blízke domy. O 9. hodine sa konala druhá prehliadka, počas ktorej legitimovali všetkých obyvateľov obce. Ani pri nej nič nezistili, nové vyšetrovanie a pátranie pokračovalo ďalej, takže popoludní o 15. hodine už išli naisto. Zastrašovaním o vypálení celej dediny, v prípade, že sa generáli neobjavia a lsťou, dosiahli upresnenie, v ktorom dome sa generáli nachádzajú. Ako prvý vyšiel z úkytu Rudolf Viest. Po zistení jeho totožnosti vyzvali aj Goliana, aby sa vzdal. Výzva však bola neúčinná. Nemci preto pohrozili vypálením celého gazdovstva, ak sa Golian nevzdá. Viest zavolal na Goliana.

"Kamarát, poď dolu, nemá to zmysel, lebo by tým chudákom zapálili stavanie."[13]

Dňa 3. novembra 1944 približne o 15:45 hod, padli obidvaja povstaleckí generáli a hlavní velitelia 1. česko-slovenskej armády na Slovensku do nemeckého zajatia.

Kontroverzie

[upraviť | upraviť zdroj]

V súvislosti so zahraničnou pomocou 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku sa v odborných článkoch často objavuje naratív o sférach vplyvu, na základe ktorých sovietska strana nedala západným spojencom povolenie na pomoc povstaniu, resp. že sovieti len neochotne súhlasili so západnou pomocou.[11] Na margo britskej pomoci povstaniu však vojenský historik Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu uvádza, že britská pomoc sa odvíjala v prvom rade od zdrojov, ktoré mali k dispozícii a tie podliehali strategickým faktorom a technickým obmedzeniam. Jozef Bystrický v rozhovore pre denník Pravda mimo iného uviedol.

Po potlačení Povstania štátny minister na ministerstve zahraničia Richard Law na otázku poslanca parlamentu, či Veľká Británia nemohla dodať na Slovensko výzbroj v rozsahu zodpovedajúcom jej možnostiam preto, že Československo sa nachádza v ruskej sfére vplyvu, odpovedal: "Nie pane. Rozhodovanie o zdrojoch, ktoré máme k dispozícii, sa riadi strategickými faktormi a technickými obmedzeniami.“[14]

Americká pomoc povstaniu bola limitovaná ľudským faktorom, keď spojenecký veliteľ vojsk v stredomorí generál Henry M. Wilson odmietol prideliť stredoeurópskej sekcii Office of Strategic Services lietadlá a potrebný materiál s odôvodnením, že Československo nespadá do jeho sféry.[14]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ JAŠEK, Peter; KINČOK, Branislav; LACKO, Martin. Slovenskí generáli 1939 - 1945. 1.. vyd. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2012. ISBN 9788074512469. Kapitola Štefan Jurech, Pád z veľkej výšky, s. 304-339.
  2. ↑ FREMAL, Karol. Banská Bystrica v rokoch 1938 - 1945, Protifašistický odboj, Slovenské národné povstanie, oslobodenie. Vojnová kronika - časopis Múzea SNP (Banská Bystrica: Múzeum Slovenského národného povstania), roč. 2024, čís. august 2024, s. 4-32. ISSN 978-80-974274-6-7.
  3. ↑ a b Nosko, J.: Takto bojovala povstalecká armáda, NVK International, 1994, ISBN 80-85727-20-X s. 212
  4. ↑ MAŠEK, Miroslav. Povstalecká branná moc. Válka Revue Speciál : 1944 Kontroverzní SNP (Brno: Extra Publishing, s.r.o.), 2016-05-09, roč. 2016, s. 46-49. ISSN 1804-0772.
  5. ↑ KLUBERT, Tomáš. Smrť sa volala Schill. 1. vyd. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2014. ISBN 9788089335695. S. 242.
  6. ↑ Klubert, T.: Smrť sa volala Schill, str. 104
  7. ↑ Nosko J.: Takto bojovala povstalecká armáda , str. 149
  8. ↑ NOSKO, J.: Takto bojovala povstalecká armáda, str. 142
  9. ↑ UHRÍN, Marián. Obrnence povstalcu. Válka Revue Speciál  : 1944 Kontroverzní SNP (Brno: Extra Publishing, s.r.o.), roč. 2016, s. 38-40. ISSN 1804-0772 ISSN 1804-0772.
  10. ↑ PAŽUROVÁ, Helena. Jegorovova partizánska brigáda : prvá čs. patizánska brigáda J. V. Stalina. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2017. ISBN 9788089514472. Kapitola I. Formovanie a bojová príprava organizátorských partizánskych skupín pred vysadením na Slovensko, s. 9-16.
  11. ↑ a b ČURDA, Josef. Zahraniční podpora. Válka revue Speciál : 1944 Kontroverzní SNP (Brno: Extra Publishing, s.r.o), 2016-05-09, roč. 2016, s. 59-61. ISSN 1804-0772.
  12. ↑ Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 – 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 428 – 431
  13. ↑ NOSKO, J.: Takto bojovala povstalecká armáda, str. 206
  14. ↑ a b JANČURA, Vladimír. Slovenský vojak v rozhodujúcej chvíli na správnej strane (rozhovor s historikom Jozefom Bystrickým) [online]. Denník Pravda, pravda.sk, 29.08,2019, [cit. 2023-12-15]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

NOSKO, Július. Takto bojovala povstalecká armáda. 1. vyd. Banská Bystrica : NVK International, 1994. ISBN 80-85727-20-X. S. 212.

UHRÍN, Marián. Pluk útočnej vozby 1944. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2012. ISBN 9788089514144. S. 246.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]