Sfatul Ţării (po slovensky: Rada krajiny) bol orgán štátnej moci na území Besarábie, ktorý vznikol 21. novembra 1917. Za svojho pomerne krátkeho účinkovania (rada existovala do 27. novembra 1918) vyhlásil Moldavskú demokratickú republiku a uznal pripojenie Besarábie k Rumunsku.
Rada krajiny bola čiastočne sformovaná na tzv. vojensko-moldavskom zjazde. Otvorenie zjazdu sa konalo 21. novembra 1917 za účasti predsedu a podpredsedov rady. Kvôli zložitej situácii, neporiadku v krajine a smerovania aké nastolila Centrálna rada Ukrajiny sa Rada krajiny urýchlene rozhodla vyhlásiť Moldavskú demokratickú republiku, ktorej nezávislosť po jej vzniku hneď uznali ruskí poslanci v Petrohrade.
Snaha udržať sa pri kormidle v novovzniknutej republike spočiatku vyzerala celkom dobre: vznikla Rada generálnych ministrov, ktorú tvorilo 9 členov, do svojich funkcií vo svojich oblastiach bolo menovaných ešte niekoľko komisárov, dokonca sa zainteresovaní snažili utvoriť aj armádu. Jednako však Rada krajiny nemala administratívne ani finančné možnosti ďalej podporovať poriadok v republike. V tom čase totiž rástol vplyv sovietov. V týchto podmienkach sa začali s rumunskou vládou viesť rokovania na tému vstupu vojsk Červenej armády do Moldavska. Keď sa o tom dozvedelo miestne obyvateľstvo, zdvihla sa vlna masových protestov. Bez toho, aby rokovania dospeli k nejakému záveru sa skupina dvoch rumunských plukov 7. decembra 1917 dostala cez rieku Prut a obsadila niekoľko dedín.
O niekoľko dní neskôr (20. december 1917) vnikla aj do Kišiňova, kde odhalila činnosť rady a obvinila ju zo zapredania Besarábie Rumunsku. Vláda Moldavskej demokratickej republiky tieto obvinenia však poprela. Dňa 21. decembra 1917 miestne noviny uverejnili správu že rumunská armáda v asi štyroch dedinách strieľa po miestnom obyvateľstve. Následná rezolúcia vyjadrenia protestu proti prítomnosti rumunských vojsk bola uverejnená mnohými spoločenskými organizáciami. Koncom roka 1917 (28. december) sa poslanci do rokovania v parlamente posunuli aj hlasovanie o otázke nevyhnutnosti vstupu rumunských vojsk, ktoré tu mali bojovať proti anarchii a mali tiež chrániť verejný majetok. Návrh na ich odsun bol prijatý väčšinou hlasov.
Dňa 8. januára 1918 začali rumunské vojská útočiť na severné a južné oblasti Moldavskej demokratickej republiky. V nerovnom boji proti nepriateľovi rumunské vojská zvíťazili a o štyri dni neskôr (13. január 1918) obkľučili Kišiňov. O dva dni nato sa konalo slávnostné zhromaždenie Rady krajiny pri príležitosti prijatia rumunského generála. Po rokovaniach s ním, rada obyvateľom krajiny oznámila, že rumunská armáda sem prišla realizovať svoj pôvodný plán: ochranu verejného majetku a boj proti anarchii. Dňa 22. januára 1918 jeden z ministrov informoval vládu o tom, že Ukrajina vyhlásila nezávislosť. Na nasledujúcom nočnom zasadaní z 23. - 24. januára 1918 v stiesnených podmienkach z dôvodu prítomnosti rumunských vojsk v republike Rada krajiny vyhlásila nezávislosť. Vo svojej záverečnej deklarácii deklarovala obyvateľom demokratické práva a slobody, rovnosť národov a rozdelenie pôdy roľníkom.
Po úspešnom hlasovaní[1] o možnom zjednotení Besarábie a Rumunska, ktoré sa konalo 27. marca 1918 vypukli v krajine masové nepokoje. V novembri toho roku sa začala príprava na konferenciu v Paríži, na ktorej sa Rumunsko snažilo o medzinárodné uznanie zjednotenia. Rumunská vláda zorganizovala zjazd Rady krajiny, ktorého cieľom bolo prijať bezpodmienečné zjednotenie Besarábie a Rumunska bez návrhu na autonómiu. Po jeho prijatí skupina poslancov Rady krajiny napísala memorandum rumunskej vláde, v ktorom žiadala opätovne zriadiť autonómiu na základe aktu z 27. marca 1918. Ich požiadavky však vláda nebrala do úvahy. Besarábia sa tak na 22 rokov stala súčasťou Rumunska.