Smrť Bessie Smithovej je divadelná hra, napísaná americkým dramatikom Edwardom Albeem. Ukrýva v sebe meno skutočnej afroamerickej speváčky. Bessie je považovaná za jednu z najlepších bluesových speváčok svojej doby. Autentickosť nachádzame i v dátume, do ktorého je hra zasadená (26. september 1937). Ten je totiž dňom smrti Bessie Smithovej ako vo fiktívnom svete drámy, tak i v realite. Treťou skutočnou historickou reáliou je meno Franklina Delana Roosvelta, ktorý bol v tom čase skutočne prezidentom Spojených štátov amerických.
Dej hry, ktorá pozostáva z 8 obrazov, sa odohráva v USA, v Memphise. Vykresľuje dobovo napätú spoločenskú situáciu amerického juhu, súvisiacu s rasovou neznášanlivosťou medzi „bielym“ a „čiernym“ obyvateľstvom. Albee vo svojom diele zachytáva nerovnocenné postavenie a predsudky, ktoré vo vtedajšej komunite prevládali.
Vo všeobecnosti môžeme povedať, že postavy sú rozdelené do dvoch skupín podľa farby pleti. I v rámci nich však nachádzame väčšie či menšie charakterové a názorové rozdielnosti.
Väčšina postáv je bezmenná. Ich anonymita akoby symbolizovala a zastupovala všeobecný názor celej skupiny. V deji sa tak pri povrchnom nazeraní objavujú reprezentanti „bieleho“ a „čierneho“ sveta. Pri bližšom nazeraní však objavujeme postavy, ktoré sa z tejto charakteristiky vymykajú. O takomto prípade hovoríme najmä v súvislosti s osobou Internistu.
Text divadelnej hry je poznačený iróniou a sarkazmom jazyka postáv. Tento jav pozorujeme najmä pri postave Sestry. Ani ostatným hrdinom vystupujúcim v divadelnej hre však nie je úplne cudzí (Otec a Internista). Na základe deja a správania niektorých zamestnancov, môžeme i názov nemocnice, Nemocnica milosrdných, považovať za ironický. Ďalším znakom príznačným pre toto dielo je prítomnosť expresívnych pomenovaní, vulgarizmom. Preto sa stretávame so slovami a slovnými spojeniami pankhart, sukin syn, ty špina, neger ...
Štylistickou figúrou, ktorú autor používa na vyjadrenie napätia, emocionálnych pohnútok a citového rozpoloženia hrdinov, sú mnohopočetné apoziopézy. Pozorujeme ich vo väčšine prehovorov hry.
Obraznosť a obrazné pomenovania nachádzame v slovách a slovných spojeniach súvisiacich s problematikou odkazujúcou na rasovú nerovnosť. Pre Jacka je Bessie „vtáčikom“, ktorý cestou na sever vypustí z „klietky“. Táto púť je zároveň spôsobom ako „ukázať päty tejto diere,“ čiže americkému juhu.
Sexuálny podtón obraznosti má naopak situácia, kedy sa Internista snaží Sestre popísať jeho telesnú stránku lásky, ktorú k spomínanej žene prechováva, „v noci je prikrývka mojej postele ako stanová placha, napínaná uprostred láskou k tebe.“ Jeho citové pohnútky však majú v prevažnej miere romantický podtón (snaha stráviť spoločné chvíle pri západe slnka).
Koniec drámy nie je z hľadiska postoja hrdinov jednoznačný. Ako najpravdepodobnejším sa javí konštatovanie pri postave Internistu. „Biely doktor“ vo svojich očiach stráca akékoľvek ideály voči Sestre. Jeho facka, ktorou ju „obdaruje“ akoby symbolicky dávala bodku nádeji na ich spoločnú budúcnosť. Pravdepodobným tvrdením sa javí i stagnácia a nemennosť v osobe Ošetrovateľa, ktorému sa svet naďalej javí ako nepochopiteľný a neuchopiteľný.
Ako je to však pri iných postavách už interpretujeme ťažšie. Náznaky zmeny správania u Sestry môžeme vidieť v spôsobe ako prijme facku. Cúvaním k zadným dverám ako keby ukazovala zahanbenie či pokoru. Tento výrok však hraničí s nadinterpretáciou textu.
Poslednou postavou, ktorej ďalšie kroky len „hádame“ je Jack. Jeho idem „len von“ môžeme na jednej strane znamenať pochopiteľnú zdrvenosť zo situácie, no na druhej, ktorá sa javí byť z kontextu pravdepodobnejšia, aj ako útek pred strachom z udania na polícii zo strany Sestry.