Tento článok sa zaoberá Dejinami Mayov. Ďalšie údaje o mayskej civilizácii sú v článku Mayská civilizácia.
Územie mayskej civilizácie je súčasťou Mezoameriky. Z viacerých dôvodov sa delí na tri/štyri veľmi odlišné oblasti (zo severu na juh):
Najstaršie nálezy z Mezoameriky sú staré približne 21 800 pred Kr. (oblasť Valsequillo v Mexiku) a 21 000 pred Kr. (Tlapacoya pri Mexiku).
Okolo roku 7000 pred Kr. sa zvýšili teploty, severoamerické ľadovce začali ustupovať, vymrelo veľa lovných zvierat a lovecký spôsob života ustupoval tiež na tichomorskom pobreží.
Je charakterizované postupným vývojom poľnohospodárstva a prvými znakmi pevných sídlisk. Donedávna sa rok 1500 považoval za jasný predel voči nasledujúcemu obdobiu, v roku 1994 sa však našli najstaršie znaky mayskej civilizácie v severnom Belize z roku 2500 pred Kr., čím sa posunul začiatok mayskej civilizácie o 1500 rokov dozadu. Obyvatelia pestovali domestikované plodiny (kukurica), venovali sa roľníctvu, vysušovaniu močiarov a mali kamenné nástroje s podobnými znakmi ako neskôr klasickí Mayovia.
Je charakterizované dedinami neolitických farmárov; hrnčiarstvom, tkáčstvom; vládou skupinou starších, šamanov alebo náčelníkov; kultami dažďa a plodnosti; regionálnou diferenciáciou a vzostupom susedných Olmékov (od 2000 alebo 1400 alebo 1150 pred Kr. na mexickom pobreží Mexického zálivu). Regionálna diferenciácia sa prejavila tak, že vo vysočinách (čiže na juhu, okrem tichomorského pobrežia) boli dediny spolu silno spojené a kultúrne sa integrovali, zatiaľ čo v nížinách (čiže inde) boli jednotlivé dediny (v dôsledku dostatku všetkých zdrojov) samostatné a neintegrované. V horách teda vznikali mestá, kým v nížinách menej.
Treba rozlišovať tradičné geografické územia:
Toto obdobie je v Mezoamerike charakterizované najmä existenciou olméckej civilizácie v La Venta. Olmecká kultúra sa priamo nešírila do mayských území, ale občasné olmécke artefakty sa našli aj v mayských náleziskách (Petén, Seibal). Ani veľké ceremoniálne centrá olméckeho typu (San Lorenzo, La Venta) sa ešte u Mayov nestavali, hoci v Peténe sa k roku 500 pred Kr. objavili veľké mestá a diaľkový obchod.
Niekedy v strednom predklasickom období Mayovia prevzali od Olmékov systém hierarchickej spoločnosti vedenej kráľmi a šľachticmi. Nížinní Mayovia vytvorili kmeňové konfederácie, kým Mayovia vo vysočinách sa podrobovali nadriadeným kráľom či náčelníkom. V nížinách sa králi objavili až od neskorého predklasického obdobia (prvá zmienka však až vo vzťahu k roku 100), kráľ sa vtedy volal ahaus (veľkokráľ).
V mayskej oblasti (keďže rok 900 je predel z dejín Olmékov a nie Mayov) najprv pokračovali už uvedené kultúry z predchádzajúceho obdobia. Potom:
Toto obdobie je v Mezoamerike charakterizované premenou olméckej civilizácie na izapskú civilizáciu (500 al. 200 pred Kr. – 300 po Kr.; meno podľa náleziska Izapa), ktorá sa oproti pôvodnému olméckemu územiu rozšírila aj do štátu Chiapas a Guatemaly (vrátane vysočin). Hoci sa mayského územia geograficky dotýkala len čiastočne, predstavuje spojovací článok medzi dvoma veľkolepými kultúrami: kultúrou Olmékov a kultúrou Mayov, a to tak z časového, ako aj z kultúrneho hľadiska. Izapčania už stavali veľa pyramídovitých mohýl.
Vo vysočinách (údolie Guatemaly) na nálezisku Kaminaljuyú nahradila fázu Las Charcas fáza Miraflores s mohylami zo zeme a hliny s ukrytými bohatými hrobkami. Táto fáza asi sprostredkovala izapskú civilizáciu ostatným Mayom.
V nížinách začala vznikať klasická mayská civilizácia:
Toto obdobie, niekedy nevhodne nazývané aj Stará ríša, je dnes definované ako obdobie, kedy sa v nížinách stavali pamiatky opatrené dátumom dlhého počtu, čiže pokiaľ dnes vieme v rokoch 292 – 910, ale zvyčajne sa udáva 250 – 900. Inak sa však toto obdobie veľmi neodlišuje od neskorého predklasického obdobia, iba ak tým, že sa vo včasnom klasickom období skončil proces tvorby štátov a ozajstných miest (s chrámami, palácmi, námestiami, ihriskami a pod.). Mayská nížinná civilizácia tohto obdobia (spolu s mexickým Teotihuacánom) dosiahla v každom ohľade najväčšiu kultúrnu úroveň zo všetkých známych kultúr predkolumbovskej Ameriky.
Vo vysočinách (údolie Guatemaly) na nálezisku Kaminaljuyú nahradila kultúru Miraflores kultúra Esperanza, ktorá bola vlastne kultúrou Teotihuacánu, ktorú tu okolo roku 400 implantovali okupanti z Teotihuacánu. Dôvod obsadenia oblasti nie je známy.
Na tichomorskom pobreží vznikla tzv. Cotzumalhuapská civilizácia, ktorá existovala až do konca klasického obdobia. Išlo o zmiešaninu nížinnomayských, teotihuacánskych a iných mezoamerických vplyvov.
V nížinách existovala tzakolská kultúra (250 [zač. výskytu väčšiny stél] – 600 [tzv. hiát]). Skoro všetky pamiatky sú pokračovaním civilizácie z predklasického obdobia (izapský vplyv). Na náleziskách ako Tikal, Uaxactún, Holmul a pod., mayská civilizácia dosiahla prakticky svoju záverečnú podobu. Obrovské ceremoniálne strediská boli priam obsypané chrámami, palácmi a širokými námestiami pokrytými bielym štukom. Takisto sa už v nížinách všade používala charakteristická prečnelková klenba (konzolovité kamene – v každej vyššej vrstve kameň prečnieval ponad kameň pod ním). Na stélach a oltároch sú vytesané dátumy a postavy ľudí a (zrejme) bohov. Charakteristická bola aj viacfarebná keramika a vyspelé nástenné maľby.
Medzi Tikalom, Kaminaljuyú a Teotihuacánom existoval trojstranný obchodný vzťah. Možná je aj istá závislosť Tikalu a iných miest na Teotihuacáne.
Okolo roku 600 došlo k tzv. hiátu, dočasnému prerušeniu stavebnej činnosti, najmä v Tikale. Išlo zrejme o tú istú (neznámu) príčinu, ktorá pred rokom 600 spôsobila prudký úpadok civilizácie Teotihuacánu. Tento rok preto tvorí hranicu k neskorému klasickému obdobiu.
V tomto období nížinní Mayovia dosiahli svoj civilizačný vrchol (zatiaľ čo susedný Teotihuacán prudko upadal).
Vo vysočinách prudko upadal Kaminaljuyú, až kým Teotihucánčania oblasť neopustili pred rokom 900. Medzi rokmi 600 až 800 hovoríme o fáze Amatle, a medzi rokmi 800 a 900 o fáze Pamplona.
Na tichomorskom pobreží pokračovala Cotzumalhuapská kultúra.
V nížinách existovala tepeuská kultúra (600 [tzv. hiát] – 900 [vyľudnenie južných nížin]). V tomto období mayská civilizácia pozostávala z vyše 50 (známych) miest, ktoré mali od 5 000 do 60 000 obyvateľov. Významné boli mestá Tikal, Calakmul, Uaxactún, Bonampak, Palenque, Río Bec a Copán (Copán sa nachádza vo vysočinách v Hondurase na „hranici“ južných nížin). Celá civilizácia mala asi 2 milióny obyvateľov. Nešlo však o súperiace mestské štáty ako napr. v Grécku (ako sa donedávno predpokladalo), ale o mestá združené (vazalskými a inými vzťahmi) v dvoch hlavných súperiacich kráľovstvách – Tikalskom (centrum Tikal, dnes v Peténe) a Calakmulskom (centrum Calakmul, dnes v štáte Campeche v Mexiku). Neexistovali žiadne iné nezávislé mayské štáty. Hoci niektoré mestá prechádzali z jedného kráľovstva do druhého, táto sústava dvoch „veľmocí“ sa ukázala byť veľmi stabilnou, pretože bola založená najmä na osobných a rodinných vzťahoch.
Klasické mayské lokality boli najmä tieto: Južné nížiny:
Severné nížiny (Yucatán):
Tikal mal najvyššie pyramídy a bol najväčším mayským centrom. V Copáne sú významné stély zdobené nízkym reliéfom, v Palenque štuky, v Uxmale fasády palácov s reliéfnymi kvádrami a v Bonampaku fresky. Mesto sa chápalo skôr ako kultové stredisko, než ako miesto na bývanie.
Na náboženské obrady sa využívali okrem chrámových pyramíd aj jaskyne, slúžiace ako pútnické miesta, v ktorých sa mali uskutočňovať stretnutia s duchmi. Ľudské obete neboli zriedkavé. Uctievala sa celá sada bohov.
V klasickom období sa mayská spoločnosť členila na vládnucu vrstvu (vládcu, šľachtu - jeho rodinu s ich družinou a dvoranmi - a kňazov), strednú vrstvu (ako v dnešných štátoch – špecialisti, remeselníci, manažéri a úradníci; vplyvní ľudia z tejto vrstvy sa dostali aj do vládnucej vrstvy), bojovníkov, otrokov (výlučne zajatí nepriateľskí vojaci) a ostatných. Vrstvy sa podobali kastám. Kňazi boli často súčasne vládcami a naopak. Hospodársky základ tvorilo poľnohospodárstvo, najmä pestovanie kukurice. Ako platidlo sa používali kakaové bôby.
V porovnaní s imperiálnou kultúrou Inkov si vyspelá mayská civilizácia zaslúži označenie intelektuálna, pričom prinajmenšom písmo a kalendár Mayovia, zdá sa, zdedili od Olmékov. Spomeňme len základné intelektuálne výdobytky:
Na rozdiel od starovekého Egypta, Indie, Grécka, či Mezopotámie, ktoré vznikali na územiach, kde sa darí poľnohospodárskym plodinám, v miestach s priaznivou klímou, s vhodnými vodohospodárskymi pomermi, Yucatán je skôr opakom podobného ideálu. Bujné tropické dažďové pralesy neumožňujú pestovanie plodín iným než najprimitívnejším spôsobom. Na celom území nie sú žiadne náleziská rúd, preto spracúvanie kovov - s výnimkou medi a zlata - nebolo veľmi rozvinuté. Neprítomnosť veľkých zvierat vhodných na ťah spôsobila, že ľudia v Strednej Amerike nedospeli k využitu kolesa, ale napr. na hračkách ho poznali. Napriek tomu je pozoruhodné, že civilizácia s natoľko primitívnymi materiálnymi, hospodárskymi a ekonomickými základmi v klimaticky nevhodnej oblasti dosiahla natoľko výnimočné intelektuálne úspechy.
Aj keď dnes už Mayovia vystupujú ako mierumilovný národ, ich história je poznamenaná aj krvavými vojnami. Vojaci tvorili zvláštnu vrstvu obyvateľstva. Cieľom vojen bolo získať zajatcov, ktorí sa potom stali otrokmi alebo – v prípade dôstojníkov - boli obetovaní bohom. Zaujímavosťou je, že sa nikdy nebojovalo v noci, a že sa prestalo bojovať, ak bol zranený veliteľ jednej zo strán.[chýba zdroj]
Toto obdobie, niekedy nevhodne nazývané Nová ríša, sa začína okolo roku 900, kedy jednak, ako už bolo spomenuté, skolabovala kedysi kvitnúca mayská civilizácia v (južných) nížinách a jednak v tomto roku (podľa Codex Ramírez) vznikla v susednom centrálnom Mexiku založením mesta Tula významná Toltécka civilizácia, ktorá vytvorila prvú veľkú ríšu v dejinách Mezoameriky, a ktorú potom (v neskorom poklasickom období) vystriedali Aztékovia.
V tomto období bol osídlený len severný Yucatán, východné pobrežie južne od dnešného Belize City, celé západné pobrežie Yucatánu a mierne aj tichomorské pobrežie. Jadro Yucatánu a južné nížiny boli prakticky ľudoprázdne. Kým v severnom Yucatáne – napriek označeniu "poklasický" – mayská civilizácia vlastne ďalej prekvitala, vysočiny boli charakterizované veľmi častými vojnami.
Susedmi Mayov boli v tomto období Toltékovia v dnešnom Mexiku.
Vo vysočinách boli opustené bývalé sídla a založené nové, spravidla silno opevnené na vyvýšeninách, čo je jedným z dôkazov vojnových pomerov v oblasti. V oblasti (bývalého) Kaminaljuyu existovala fáza Ayampuc.
V severnom Yucatáne došlo niekedy pred rokom 1000 k viacerým zmenám. V Chichen Itzá vzrástol kult boha Kukulcána (čo je mayský výraz pre „opereného hada“, čiže toltéckeho Quetzalcóatla), pribudli ľudské obete a po roku 973 sa stavali početné chrámy a paláce v toltéckom štýle. Toltécka je aj známa Veľká pyramída „Castillo“ na hlavnom námestí. Evidentne došlo buď k nejakej toltéckej invázii z Toltéckej ríše alebo miestni Mayovia (možno tí, čo sú neskôr známi ako Itzovia (Itzá)) prebrali toltécky štýl života. Etnické pomery sú predmetom sporov:
Nie je isté, či v mestách ako Uxaml či Labná spočiatku súčasne paralelne existovala puucká civilizácia, každopádne však nakoniec Chichén Itzá ovládlo severný Yucatán, čo trvalo až do konca včasného poklasického obdobia.
Susedmi Mayov boli v tomto období mexickí Aztékovia, ale na rozdiel od Toltékov v predchádzajúcom období, sa obidve civilizácie nijako nestýkali a ani vlastne nepoznali. Aztékovia však zakladali obchodnícke osady v južných nížinách.
Vo vysočinách v oblasti (bývalého) Kaminaljuyu existovala fáza Chinautla. Naďalej môžeme hovoriť o tejto oblasti ako o oblasti vojen. Asi do roku 1400 sa tu stali dominantným etnikom Quichéovia (Kichéovia) v Utatláne (50 km severozápadne od Iximché). Okolo roku 1470 už vo vysočinnej Guatemale vytvorili ríšu. Okolo roku 1485 sa Ckchiquelovia oddelili od Quichéov a svojim hlavným mestom urobili Iximché (50 km západne od Guatemala City). Ďalšími významnými lokalitami boli Mixco Viejo (pokomamskí Mayovia) a Zaculeu (mamskí Mayovia).
V severnom Yucatáne začala moc Chichén Itzá po roku 1200 upadať, pravdepodobne v dôsledku vzostupu neďalekého Mayapánu, ktorý sa stál novým vládnucim centrom severného Yucatánu okolo roku 1200 (do roku 1441). Obdobie 1200/1250 – 1400/1450, teda obdobie nadvlády Mayapánu, sa preto niekedy vyčleňuje ako tzv. stredné poklasické obdobie, a neskoré poklasické obdobie sa potom začína až 1400/1450. V roku 1224 opustili Chichén Itzá Toltékovia, a Itzovia z Chakanputúnu (pozri včasné poklasické obdobie) sa usadili v Chichén Itzá a zaútočili na Mayapán. Nakoniec však v roku 1244 Itzovia Chichén Itzá opustili z neznámych dôvodov. V roku 1263 Itzovia Mayapán porazili, začali stavať nový Mayapán (zničený vojnou), začali byť označovaní ako „Mayovia“ a vznikol politický trojspolok medzi Mayapánom, Chichén Itzá a Uxmalom, ktorý trval od 1264 do 1444. V roku 1441 na Mayapán zaútočili Xiúovia a do roku 1461 sa mesto vyľudnilo a „Mayovia“ sa roztrúsili po okolí. Podľa iných zdrojov v roku 1441 došlo k vzbure všetkých yucatánskych mayských kmeňov voči diktárorskej vláde mayapánskej vládnucej dynastie – Cocomov. Výsledkom bolo, že sa cocomský štát rozpadol na niekoľko štátikov. Keď sa do oblasti začiatkom 16. storočia dostali Španieli, Mayovia žili vo veľa malých mestách, ale hlavné mestá (Chichén Itzá, Mayapán) boli už opustené. Dobývanie Španielom komplikoval práve fakt, že územie v tom čase už netvorilo jeden štát (ako v prípade Aztékov), ale kopa štátov so zložitými vzťahmi.
V strednom Peténe okolo roku 1450 založili itzskí utečenci z Chichén Itzá mesto Tayasal ako (historicky) posledné centrum Itzov.
Španieli do tejto krajiny natrvalo priniesli svoju kultúru, len málo mayských kódexov, kultových stavieb a miest prežilo rozsiahle ničenie španielskych kolonizátorov. Obzvlášť ničivo sa vyznamenal španielsky biskup Diega de Landa z 2. polovice 16. storočia, ktorý zakázal náboženské kulty mayských domorodcov a násilím ich prinútil konvertovať na katolicizmus. Spálil všetky modly a starodávne knihy, do toho času uchovávané vo veľkolepých chrámoch, a tak navždy zničil dedičstvo nevyčísliteľnej hodnoty. Akoby zázrakom sa uchovali len vzácne písomné zdroje vzťahujúce sa k mayským národom, ktoré tvoria štyri knihy, známe ako kódexy z predkoloniálnej doby.
Na prvé správy španielskych pozorovateľov o mayských mestách zo 16. stor. sa zabudlo a mayskú kultúru začali znova objavovať v polovici 19. storočia. Najdôležitejší objaviteľ bol John Lloyd Stephens v roku 1839, a najdôležitejší výskumníci boli Alfred P. Maudslay, Sylvanus Morley, John Eric Sidney Thompson (najväčší mayista všetkých čias), Tatiana Prokouriakoffová, Eduard Seler, M. D. Coe a iní. O rozlúštenie mayského písma sa najviac zaslúžil Jurij Knozorov.
Dnes žije ešte vo svojej bývalej domovine asi 6 miliónov ľudí, ktorých materinským jazykom je niektorý mayský jazyk. Najviac ich žije v strednej Guatemale (najmä Quichéovia), ďalej v Chiapase (najmä Tzotzilovia), v severnom Yucatáne (tzv. Yucatekovia) a v západnom Belize.