Ludmila Vaňková | |
česká prozaička a spisovateľka | |
Narodenie | 9. máj 1927 Praha, Československo |
---|---|
Úmrtie | 3. február 2022 (94 rokov) |
Alma mater | Karlova univerzita |
Manžel | Josef Paukert |
Deti | Jan, Ludmila |
Ludmila Vaňková, vydatá Paukertová (* 9. máj 1927, Praha – † 3. február 2022[1]) bola česká prozaička a autorka románov najmä s historickou tematikou.[2]
Narodila sa ako druhá dcéra do pražskej rodiny vrchného riaditeľa Národnej banky JUDr. Václava Vaňka. Ten bol však v roku 1942 popravený gestapom.
Mala vrelý vzťah k divadlu. Po absolvovaní reformného reálneho dievčenského gymnázia v roku 1945 študovala konzervatórium, štúdium však nedokončila. Neskôr sa neúspešne hlásila na DAMU, naďalej však pôsobila v ochotníckom divadle. Jej literárnou prvotinou bola divadelná hra Princezna a šašek, ktorú publikovala v roku 1954 v časopise Divadlo.
Kým jej sestra Blanka Vaňková absolvovala operný spev na pražskom konzervatóriu, ona sama vyštudovala sociológiu a psychológiu na Karlovej univerzite. Roku 1948 bola z FF UK z politických dôvodov vylúčená (bola členkou Národnej sociálnej strany) a doktorát dokončila až po viac ako dvadsiatich rokoch (1971, práca Člověk a kniha).
Najprv pracovala ako sekretárka v rôznych nakladateľstvách; Evropský literární klub, Československý spisovatel, a neskôr v redakcii časopisov Nový život a Divadlo.
V rokoch 1964 – 1972 bola redaktorkou nakladateľstva Albatros. Roku 1968 vstúpila do KSČ, ale nasledujúceho roka zo strany vystúpila. V rokoch 1973 až 1977 tak pracovala ako výhybkárka v železničnej stanici Karlštejn.
V rokoch 1968 – 1969 publikovala v časopise Tvář úryvky z diela Skrytý život Salvatora Dalího, ktoré začala prekladať na žiadosť niekdajších avantgardných výtvarníkov zo skupiny Devětsil (kniha neskôr vyšla u NLN).
V redakcii Československého spisovateľa sa zoznámila so svojím budúcim manželom, výtvarníkom Josefom Paukertom (syn Jan Paukert je programátorom a príležitostným hudobným skladateľom; filmy Dům pro dva, Maseba, Návštěvníci ai., Dcéra Ludmila je prekladateľkou).
Po roku 1990 bola členkou mestského zastupiteľstva v Řevniciach.[3]
Píše najmä dobrodružné historické romány, často lyricky ladené. História síce zaznamenáva ľudské osudy a ich hrdinské skutky, príliš ale nevypovedá o ich osobných, nieto milostných, životoch.
Rešpektuje doložené historické fakty. Nejde jej ale o suché stvárnenie určitej epochy. Snaží sa predovšetkým o pútavé opísanie osobných drám hrdinov, ktoré sú často určované jedným dominantným rysom (láska, politická ctižiadosť, neskúsenosť mladosti ...). Dokáže majstrovsky skĺbiť súkromné osudy postáv (historicky doložených i fiktívnych) s dejinným pozadím. Často používa vnútorné monológy, vďaka ktorým sa charaktery postáv stávajú zložitejšími. Autorka tak umožňuje čitateľovi obvyklé školské „busty“ (Karol IV. a pod.) poznať aj po ľudskej stránke, hoci fiktívnej.
V jej románoch sa tak dozvedáme mnohé historicky verné detaily, motivácia hrdinov je však obyčajnou autorkinou fikciou. Rad prác je radená do literatúry science-fiction.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ludmila Vaňková na českej Wikipédii.