Ernest Denis | |
francúzsky slavista, historik, univerzitný profesor | |
Narodenie | 3. január 1849 Nîmes, Francúzsko |
---|---|
Úmrtie | 5. január 1921 (72 rokov) Paríž, Francúzsko |
Alma mater | École normale supérieure |
Rodičia | Anton Denis (? – 1890), Zuzana, rod. Durieuxová (1827 – 1911) |
Príbuzní | Charles Friedel (svokor), Václav Dostal (zať) |
Manželka | Margita, rod. Friedelová |
Deti | 5 dcér, 5 synov |
Odkazy | |
Commons | Ernest Denis |
Ernest Denis (* 3. január 1849, Nîmes, Francúzsko – † 5. január 1925, Paríž) bol francúzsky slavista, historik a univerzitný profesor. Podporoval snahy o vyslobodenie Čechov a Slovákov z Rakúsko-Uhorska a vznik ich spoločného štátu.[1][2]
Vyštudoval zemepis a dejepis na pedagogickom École normale supérieure v Paríži (1867 – 1870). Zúčastnil a prusko-francúzskej vojny a obrany Paríža. V rokoch 1872 – 1875 absolvoval študijný pobyt v Prahe (češtinu ho učil Jaroslav Vrchlický). Zo slovanských jazykov ovládal ešte bulharčinu, ruštinu a poľštinu. Docentúru získal v roku 1878, profesúru v roku 1905 (profesor najnovších a súčasných dejín na Sorbonne).[3]
Jeho pôsobenie ako historika a slavistu začínalo bohemistikou. V duchu Palackého sa venoval českým dejinám po roku 1526, J. Husovi (Hus et la guerre des hussites). Viacero prác venoval predbhielohorskému a pobielohorskému obdobiu pričom objasňoval príčiny zániku českej štátnosti. Pri slovakistických prácach čerpal z českých pramenov, čo jeho pozície približovalo k čechoslovakizmu. Venoval sa dejinám južných Slovanov a Rusov. V roku 1920 založil doteraz existujúci slavistický ústav Institut d'études slaves. V šesťzväzkovom kolektívnom diele L’Histoire générale du IVe siècle à nos jours písal kapitoly o dejinách slovanských národov (od najstarších čias po 16. storočie), pričom využíval výsledky bádania slovanských vzdelancov.[3]
Druhá oblasť jeho vedeckého záujmu boli dejiny Nemecka a francúzsko-nemeckých vzťahov. Vycházal pritom z francúzskych národných záujmov, hoci sa usiloval o mravné hodnotenie, psychologizáciu a biografický záber.[3]
Bol konzultantom Heleny Turcerovej-Devečkovej pri jej dizertačnej práci o Ľudovítovi Štúrovi.
Denis (spolu s inými francúzskymi vedcami ako Louis Léger a Louis Eisenmann[4]) už pred prvou svetovou vojnou informoval západnú verejnosť o situácii Rakúsko-Uhorsku.[5]:31 Počas prvej svetovej vojny podporoval publicistickými príspevkami rozbitie Rakúsko-Uhorska a vznik česko-slovenského štátu (napr. v roku 1916 napísal: „Otázka Slovenska má tudiž význam evropský a zachránění slovenského kmene jest jednou z podmínek slobody světa, jedině jejich spojení s Čechy dovolí utvoření státu dosti silného, aby mohli zatarasiti cestu pangermánským choutkám.“[6]:182).[1] V roku 1915 svojimi kontaktami pomohol Edvardovi Benešovi k nadviazaniu stykov s členmi francúzskej vlády.[5]:59 Založil a niekoľko rokov editoval časopisy La Nation Tchèque a Le Monde Slave. Zúčastňoval sa diskusií o vymedzení hraníc budúceho Česko-Slovenska.[6]:149-150
V roku 1903 sa stal rytierom Čestnej légie, v roku 1904 mu udelili zlatú záslužnú medailu Prahy.[3]