Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989

Štátny znak ČSSR, používaný v rokoch 1960 až 1990

Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1989 (dobové písanie Československo) je označenie pre obdobie, počas ktorého v Česko-Slovensku vládla Komunistická strana (KSČ). Jej vládu začal Februárový prevrat (tzv. Víťazný február alebo len Február) v roku 1948 a ukončila Nežná revolúcia v novembri 1989 (tiež November). V tejto dobe bolo Česko-Slovensko súčasťou východného bloku („socialistického tábora“) a členským štátom Varšavskej zmluvy a RVHP. Hospodárske napredovanie (industrializácia, plná zamestnanosť, rast. životnej úrovne a pod.) bolo kompromitované nastolením represívneho totalitárneho komunistického režimu. V roku 1996 Národná rada prijala Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému.

Komunistický režim

Bližšie informácie v hlavnom článku: Komunistický režim

Komunistický režim v Česko-Slovensku sa vyznačoval absenciou slobodných volieb (voľby síce existovali, mali však rýdzo formálny charakter) a kolísajúcou úrovňou represií (teroru) voči rôznym skupinám vlastného obyvateľstva.^[1] KSČ a jej odnož Komunistická strana Slovenska (KSS) boli zodpovedné za spôsob vlády aj za to, že nezabránili členom a pomáhačom páchať zločiny a porušovať ľudské práva a slobody.

Po februárovom prevrate 1948 a počas prvej polovice 50 rokov používaním najbrutálnejších metód stalinizmu, vrátane justičných vrážd a vytvárania koncentračných, pracovných (tábory nútenej práce) a sústreďovacích táborov pre politických odporcov a ľudí režimom označených ako „nespoľahliví občania“ sa podarilo komunistickej strane umlčať názorových oponentov. Nešlo len o priamych politických oponentov, ktorých strany boli postupne zakázané alebo zlúčené s KSČ ale aj iné skupiny boli napádané a kriminalizované ako napr. „kulaci“, buržoázne, nacionalistické sily.

Komunistická propaganda vykresľovala ideálnu beztriednu spoločnosť a nielenže oponentov hanlivo nálepkovala ako rôzne druhy „triednych nepriateľov“, prepisovala históriu a nielen do výchovy ale do celospoločenského diskurzu zavádzala eufemistické názvy ako „znárodňovanie“, „kolektivizácia“ (ukradnutie majetku ľuďom) a pod. Počas celého obdobia bol režim v rôznej miere a podobe totalitný. Politicky monopolná komunistická strana rozhodovala nielen o ekonomike, ale aj o dianí v celej spoločnosti a o životoch a osudoch ľudí, pričom na ich systematické donucovanie používala sieť nástrojov a inštitúcií, osobitne tajnú službu (Štátnu bezpečnosť).^[2] a Ľudové milície.

Občania, ktorí s režimom nesúhlasili, mali v zásade tri možnosti: byť aktívny v disente, emigrovať (čo bol však nelegálny skutok, z komunistického Česko-Slovenska však emigrovali státisíce ľudí) alebo tzv. vnútornú emigráciu (nemecky innere Emigration), tzn. stratégia „navonok spolupracovať, alebo aspoň nerobiť problémy, a vnútri si myslieť svoje“. V roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz. Do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať do zahraničia, dokonca ani do tzv. komunistických krajín. Železná opona sa na česko-slovenskej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, aj ako reakcia na neustávajúce úteky cez hranicu.

Ústava Československej socialistickej republiky z leta 1960 v článku 4 stanovila KSČ vedúce postavenie v spoločnosti, čo zabezpečovali aj články 6 a 16, ktoré sa týkali vedúceho postavenia KSČ v tzv. Národnom fronte, a marxizmu-leninizmu ako oficiálnu štátnu ideológiu. 29. november 1989 Federálne zhromaždenie schválilo vypustenie článku 4 a zmeny článkov 6 a 16. Tieto zmeny právne ukončili skoro 40-ročný politický monopol komunistickej strany a umožnili vznik nových politických strán a politickej plurality. Komunistický režim udržiavala vláda jednej strany (KSČ). Ústav pamäti národa mapuje skutky totalitného komunistického režimu proti svojim občanom.^[1] Ide najmä o tieto časti Zákona o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému:^[3]

• popravoval, vraždil a žalároval vlastných občanov vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia,
• zabraňoval im v práve slobodne vycestovať do zahraničia a taktiež vrátiť sa späť do svojej vlasti, zraňoval a usmrcoval občanov pri pokusoch o útek do cudziny (pozri železná opona, hraničné pásmo),
• násilne zadržoval predstaviteľov, členov cirkví alebo náboženských spoločností v sústreďovacom tábore alebo im inak obmedzil ich osobnú alebo majetkovú slobodu,
• zneužíval ich na výkon vojenskej služby v Pomocných technických práporoch na neobmedzenú dobu,
• na dosiahnutie svojich cieľov neváhal páchať zločiny, umožňoval ich beztrestné páchanie a poskytoval neoprávnené výhody a ochranu tým, ktorí sa na zločinoch a perzekúciách podieľali,
• spojil sa s cudzou mocnosťou a od roku 1968 udržiaval uvedený stav pomocou okupačných vojsk; dlhodobo prenasledoval občanov vedených na osobitných zoznamoch („čierne listiny“) spolu s ich rodinnými príslušníkmi (pozri Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska).

Názory na komunistický režim

Podľa zákona o protiprávnosti komunistického režimu bol napokon komunistický režim, panujúci v Česko-Slovensku od 25. februára 1948 do 17. novembra 1989, vyhlásený za zločinný, nelegitímny a odsúdeniahodný. Napriek tomu, výsledky reprezentatívneho prieskumu verejnej mienky, ktorý zrealizovala agentúra FOCUS v roku 2018 na Slovensku ukazujú, že po 30 rokoch si viac ľudí myslí, že pred rokom 1989 sa žilo lepšie ako dnes (takmer 43 %) než tých, čo si myslia opak (32 %). Súvisí to aj s rozšíreným podliehaním mýtov o socializme. Podľa tohto prieskumu z roku 2019:

• 79 % respondentov súhlasilo s tým, že za socializmu sa žilo bezpečnejšie a bola nižšia kriminalita,
• 77 %, že vtedy bol dostatok užitočnej práce,
• 71 %, že socializmus viedol ľudí k morálnejšiemu správaniu,
• 63 %, že zdravotníctvo bolo lepšie a ľudia sa dožívali vyššieho veku,
• 59 %, že socializmu sa hospodársky darilo,
• 55 %, že životná úroveň väčšiny obyvateľov bola v tom čase vyššia a
• ľudia si z príjmu mohli dovoliť viac ako dnes a 45 %.^[2][4]

Dejiny

Česko-Slovensko v rokoch 1948 až 1960

Štátny znak Česko-Slovenska v rokoch 1945 až 1960

„Víťazný február“

Bližšie informácie v hlavnom článku: Februárový prevrat

V prvých povojnových voľbách 26. mája 1946 zvíťazili komunisti a s podporou sociálnych demokratov dosiahli väčšinu v parlamente. 2. júla 1946 sa vtedajší predseda Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ) Klement Gottwald stal predsedom vlády. Postupne sa im podarilo ovládnuť políciu, armádu i robotnícke organizácie. 13. februára 1948 bolo 8 členov vedenia SNB v Prahe nahradených komunistami, čím KSČ úplne ovládlo políciu. Najmä na protest proti tomu podala 20. februára 1948 väčšina nekomunistických ministrov demisiu (niektorí, napríklad Jan Masaryk a Ludvík Svoboda však demisiu nepodali). Odstupujúci predpokladali, že prezident Beneš demisiu neprijme, alebo vymenuje novú úradnícku vládu. To sa však nestalo a prezident 25. februára demisiu prijal. V týchto piatich dňoch (20. – 25. 2) komunisti vyvíjali na prezidenta silný nátlak organizovaním demonštrácií (napr. 21. 2. na Staromestskom námestí, 25. 2. na Václavskom), štrajkov a vyzbrojovaním Ľudových milícií. Študenti, ktorí demonštrovali na podporu prezidenta Beneša boli surovo zbití. 25. 2. bola zostavená nová vláda na čele s Klementom Gottwaldom, v ktorej boli namiesto odstúpených jeho nominanti. Jediný nekomunistický minister Jan Masaryk zomrel za nevyjasnených okolností 10. marca 1948.

Éra stalinizmu v 50. rokoch a následný vznik ČSSR

Už v marci 1948 komunisti znárodnili podniky nad 50 zamestnancov, čím znárodnili 95 % priemyslu. Tiež rozdelili veľkostatky nad 50 ha. Vydali zákon o všeobecnom zdravotnom poistení a vykonali reformu školstva. Všetkým sociálnym demokratom poslali bez ich vedomia poštou komunistické legitimácie a sociálnu demokraciu tak zlikvidovali. Tí, ktorí odmietli, boli doživotne perzekvovaní vrátane rodinných príslušníkov (zabránenie štúdia, neprijatie alebo strata zamestnania). 9. mája 1948 bolo Česko-Slovensko novo prijatou Ústavou 9. mája vyhlásené za ľudovodemokratickú republiku, na čo chorý prezident Beneš reagoval svojou abdikáciou, keď Ústavu odmietol podpísať. Prezidentom sa tak stal Gottwald. Beneš zomrel vo svojej vile v Sezimovom Ústí 3. septembra 1948.

Slovensku zaisťovala ústava obmedzenú autonómiu, reprezentovanú Slovenskou národnou radou (SNR) a Zborom povereníkov (ZP). V rokoch 1948 − 1953 sa vytvorili mechanizmy diktatúry KSČ, ktoré s menšími zmenami pretrvali až do novembra 1989. Nielen politický a hospodársky systém, ale aj právne normy, kultúra a umenie boli prispôsobené sovietskemu vzoru. V dôsledku industrializácie, likvidácie drobných živností, kolektivizácie poľnohospodárstva a nárastu byrokratického aparátu sa začala meniť aj sociálna štruktúra obyvateľstva. Oficiálnou štátnou ideológiou sa stal marxizmus-leninizmus.^[5]

Tábor nútených prác Vojna neďaleko mesta Příbram

V septembri 1948 bol schválený Zákon o táboroch nútenej práce 247/48 Z.z.,^[6] na základe ktorého boli zriadené tábory nútenej práce pri uránových baniach (Vojna pri Příbrami, Rovnosť, Svornosť, Bratstvo pri Jáchymove). 10. októbra bol vyhlásený Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Boli tiež zriadené pomocné technické prápory pre politicky nespoľahlivých jedincov ako kulakov, kňazov, letcov slúžiacich počas vojny na Západe atď. Odhaduje sa, že nimi prešlo asi 22 000 ľudí. Režim plánovite likvidoval svojich politických odporcov, náboženských predstaviteľov a nekomunistickú inteligenciu, snažil sa obmedziť vyššie vzdelanie na politicky spoľahlivých jedincov. Extrémnou ideologizáciou inštitúcií podieľajúcich sa na výchove mládeže sa režim pokúšal presadzovať komunistickú ideológiu medzi mládežou. Z časti išlo o nové, režimom zriadené inštitúcie, tie pôvodné ako Junák, Sokol alebo Orol boli označené za buržoázne a zakázané.

Najmä v prvých rokoch po prevrate dochádzalo k vykonštruovaným procesom, ktoré boli zamerané jednak proti opozícii (Heliodor Píka, Milada Horáková), ale aj proti nepohodlným členom strany (Rudolf Slánský). Veľmi tvrdé boli aj zásahy proti nestraníkom a ďalším odbojovými skupinám. Prakticky všetky odbojové skupiny, okrem bratov Mašínov, boli aj v náznaku likvidované. Dňa 5. novembra 1949 boli vykonané tiež tresty smrti nad predstaviteľmi skupín nestraníkov Vratislavom Polesným, Vratislavom Jandom, Josefom Charvátom, Emanuelom Čančíkom, Květoslavom Prokešom a Jaroslavom Borkovcom odsúdenými v súvislosti s prípravou údajného májového protikomunistického povstania v roku 1949.

Sprievod mládeže nesúci obrazy Stalina a Gottwalda, v auguste 1949. Vplyv Sovietskeho zväzu na Česko-Slovensko bol zreteľný aj v poľnohospodárskej politike

K veľkým zmenám došlo tiež v hospodárstve, ktoré bolo budované centrálne podľa sovietskeho vzoru. Dôraz bol kladený na ťažký priemysel, a to hlavne zbrojný. Začala industrializácia Slovenska. V roku 1949 bola vyhlásená prvá päťročnica, v ktorej bol rozvíjaný ťažký priemysel na úkor spotrebného, tiež bol vydaný zákon o JRD a začala byť presadzovaná kolektivizácia poľnohospodárstva mnohokrát pod najrôznejším nátlakom.

V roku 1953 zomrel Stalin a nové vedenie v ZSSR odsúdilo kult Stalinovej osobnosti. V tom istom roku zomrel aj Klement Gottwald (v marci bezprostredne po návrate zo Stalinovho pohrebu), a za nového prezidenta bol zvolený Antonín Zápotocký. 1. júna 1953 sa uskutočnila menová reforma, kedy vtedajší komunistický režim zmenil staré koruny za nové v pomeroch 1 : 5 pre menšie obnosy a 1 : 50 pre väčšie obnosy. Najviac na ňu doplatili drobní sporitelia. Súčasne bol zrušený prídelový lístkový systém a všetko bolo voľne ku kúpe. Na mnohých miestach v Česko-Slovensku prepukli potom nepokoje, z ktorých najväčšie, v Plzni, sa nezaobišli bez streľby do demonštrujúcich zamestnancov Škodovky a Pivovaru. Ako odveta bol v Plzni komunistami odstránený pomník T. G. Masaryka.

Zmenou názvu Československej republiky novou ústavou vznikla 11. júla 1960 Československá socialistická republika. V novej ústave boli stanovené nové štátne symboly, pevne zakotvený socializmus a vedúca úloha KSČ.

Československá socialistická republika (ČSSR) (1960 – 1990)

1960 – 1970: Demokratizácia a okupácia vojskami Varšavskej zmluvy

Bližšie informácie v hlavnom článku: Socialistický štát

Československá socialistická republika (ČSSR) vznikla za prezidenta Antonína Novotného, ktorý ako prvý tajomník ÚV KSČ, nahradil v roku 1957 zomrelého Zápotockého. Po období stalinizmu a tuhého režimu v rokoch päťdesiatych nastala istá zmena; krátke obdobie istého uvoľňovania režimu (tzv. topenie) v Sovietskom zväze v prvej polovici šesťdesiatych rokov viedlo i k uvoľneniu vo vtedajšej ČSSR. Došlo k uvoľneniu mnohých vtedajších regulí, čiastočne rehabilitovaná bola väčšina odsúdených z politických procesov, na druhej strane boli aj v tejto dobe vynášané nové rozsudky, napr. arcibiskupovi Beranovi bol znemožnený návrat do Česko-Slovenska (1965). V hospodárstve došlo po krachu 3. päťročnice (zrušená v roku 1963) k určitej decentralizácii.

Železná opona

Obdobie Pražskej jari: 1968

Bližšie informácie v článkoch: Vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska a Pražská jar

Predzvesťou pražskej jari bol zjazd spisovateľov v roku 1967 a protikomunistická demonštrácia vysokoškolských študentov po 28. októbri 1967. Študenti boli zbití nielen v Nerudovej ulici, ale aj priamo v budovách vysokoškolských internátov na Strahove (tzv. Strahovské udalosti). Postupné uvoľňovanie pomerov viedlo nakoniec až k pražskej jari v roku 1968 a demisii prezidenta Novotného (tomu nepomohlo ani vo februári jemu aplaudujúce plné pražské Staromestské námestie „ľudových milicionárov“), ktorého po krátkej pauze nahradil Ludvík Svoboda. Plán demokratického socializmu, nie nepodobný Gorbačovovej perestrojke však vzbudil podozrenie z kontrarevolúcie medzi konzervatívnymi komunistickými kruhmi v Moskve. Nádej na „socializmus s ľudskou tvárou“ bola tak Sovietskym zväzom rázne ukončená inváziou štátov Varšavskej zmluvy, oficiálne nazývaná ako „bratská internacionálna pomoc“. Vtedajší reformní komunistickí česko-slovenskí politici (Alexander Dubček a ďalší) museli po odvlečení do Moskvy nátlaku ustúpiť. Následná okupácia viedla v prvých mesiacoch k veľkému odporu verejnosti, ktorý znemožnil pôvodné plány na vytvorenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády na čele s politikmi, ktorí spolupracovali s okupantmi (Drahomír Kolder, Vasil Biľak, …). Odpor proti okupácii postupne slabol, väčšina obyvateľstva rezignovala na akýkoľvek politický odpor, a prešla do úplnej pasivity. Strana sa stále viac začala dostávať do izolácie, až si nakoniec Miloš Jakeš v povestnom prejave na Červenom hrádku sťažoval, že strana nedostáva zdola žiadne podnety a zostala ako kôl v plote. Česko-Slovensko sa muselo zmieriť s prítomnosťou vojsk ZSSR. Augustová okupácia úplne zmenila pohľad česko-slovenskej verejnosti na Sovietsky zväz; teraz boli Sovieti vnímaní ako okupanti, nie už ako osloboditelia. Československo-sovietske priateľstvo, toľko oficiálne proklamované, sa do istej miery stalo prázdnou frázou, ktorá charakterizovala vtedajšiu dobu. Medzi ľuďmi koloval výrok: „Priateľstvo so Sovietskym zväzom je nezmysel práve tak, ako nemôže existovať priateľstvo otroka a otrokára“. Súčasne sa úplne zdiskreditovala komunistická strana, ktorá sa stala prevažne stranou kolaborantov a kariéristov. Strana si začala ľudí doslova kupovať, napríklad na pracovisku žiadal pracovník o vyššiu kvalifikačnú triedu (a tým väčší plat), a bolo mu naznačené: vstup do strany, a dostaneš ju hneď.

Česko-Slovensko v rokoch 1969 až 1989

1. januára 1969 sa Česko-Slovensko stalo formálne federáciou dvoch formálne zvrchovaných štátov, Českej socialistickej republiky (ČSR) a Slovenskej socialistickej republiky (SSR). Na protest proti okupácii a začínajúcej normalizácii sa v Česko-Slovensku upálilo mnoho ľudí z nich najznámejší sú Jan Palach († 16. januára 1969) a Jan Zajíc († 25. februára 1969).

V čase po roku 1968 odišla tretia vlna emigrácie. S nástupom Gustáva Husáka do čela KSČ namiesto Alexandra Dubčeka v roku 1969 nastalo definitívne obdobie normalizácie (ľudovo tzv. „socializmus s husou kožou“). Nasledujúce dve desaťročia sú označované za vládu „šedej zóny“, vládu konformizmu a vtedy oficiálne ako „reálny socializmus“.

1970 – 1980: Normalizácia a stagnácia ČSSR

Bližšie informácie v hlavnom článku: Normalizácia (ČSSR)

Normalizácia bola miernejšou formou útlaku komunistických oponentov ako stalinizmus v 50. rokoch, napriek tomu, že mnohí boli perzekvovaní, nedochádzalo už napr. k justičným vraždám v politických procesoch. V roku 1975 bol zbavený moci prezident Ludvík Svoboda a na jeho miesto nastúpil Gustáv Husák, ktorý bol i naďalej generálnym tajomníkom ÚV KSČ. Napriek tomu dosiahlo Česko-Slovensko v 70. rokoch isté úspechy. Začala sa budovať diaľničná sieť, pražské metro, tranzitný plynovod, veľké panelové sídliská a v roku 1978 vyletel prvý česko-slovenský kozmonaut Vladimír Remek na palube sovietskej kozmickej lode do vesmíru.

Pomaly rástol vplyv disentu a mimovládnych organizácií, medzi ktoré patrila napríklad Charta 77. Tá poukazovala na porušovanie ľudských práv v krajine, ktoré sa ČSSR v medzinárodných zmluvách zaviazala dodržiavať. Režim proti týmto organizáciám bojoval napríklad vytvorením tzv. Anticharty (vyhlásenie umelcov, ktorí podpisom oficiálne vyjadrili podporu vtedajšiemu režimu) a tiež väznením. Niekoľko ľudí za svoje názory zaplatilo životom; napríklad českobudějovický biskup Josef Hlouch zomrel 10. júna 1972 potom, čo bol predchádzajúci deň stýraný príslušníkmi ŠtB za aktívnej účasti krajského cirkevného tajomníka; podobne dopadol v roku 1974 kardinál Štěpán Trochta, stýraný krajským cirkevným tajomníkom priamo v budove Litoměřického biskupstva. Ďalšími známymi obeťami boli filozof Jan Patočka, ktorý zomrel v marci 1977 po niekoľkohodinovom hrubom výsluchu, v roku 1981 bol príslušníkmi ŠtB ubitý kňaz Přemysl Coufal. Štátnej bezpečnosti je pripisovaná aj smrť kresťanského aktivistu a mladého disidenta Pavla Švandu, ktorého v októbri 1981 našli mŕtveho v priepasti Macocha po augustovej návšteve svojho strýka, kardinála Tomáša Špidlíka, v Ríme.

Policajné represie zahŕňajúce nevhodné metódy získavania spolupracovníkov tajnej Štátnej bezpečnosti, teroristické akcie a zrejme aj policajné vraždy inscenované ako samovraždy (napríklad spomínaní Přemysl Coufal a Pavel Švanda) alebo nehody (Luboš Holeček, spolužiak Jana Palacha) boli „miernejšie“ a menej časté ako v päťdesiatych rokoch (boli skôr dobre utajené, ako dávané na obdiv ako výstraha v rokoch päťdesiatych). Za poslednú ľudskú obeť komunistického režimu v ČSSR je považovaný Pavel Wonka, ktorý zomrel v roku 1988 vo väzení na následky zlého zaobchádzania a zanedbania starostlivosti.

1980 – 1989: Kríza, prestavba spoločnosti a blížiaca sa Nežná revolúcia

Česko-slovenská ceduľa zo začiatku 80. rokov, informujúca o vstupe do hraničného pásma

V osemdesiatych rokoch sa ešte viac prejavil hospodársky, ale aj spoločenský a kultúrny úpadok z rokov sedemdesiatych. Spriemyselnenie bolo síce vysoké a zamestnanosť oficiálne absolútna, ale efektivita výroby bola nízka. Dochádzalo k devastácii krajiny a životného prostredia, napríklad v severných Čechách (Mostecko, Krušnohoří), na severnej Morave a v Sliezsku (Ostravsko). Surovinovo bola krajina závislá na dodávkach zo Sovietskeho zväzu, ktorý bol jedným z jej najväčších obchodných partnerov. Málokto v ČSSR už veril, že socializmus ekonomicky zvíťazí nad kapitalizmom.

Po uvoľnení pomerov vnútri Sovietskeho zväzu a presadení perestrojky v druhej polovici osemdesiatych rokov sa v novembri 1989 aj socialistické Česko-Slovensko s istým oneskorením po Nežnej revolúcii otvorilo okolitému svetu a vydalo sa na cestu k demokracii a trhovému hospodárstvu.

Bežný život

Dobové predmety – mapa ČSSR, peniaze a cestovný pas ČSSR

Bežný život postihovali mnohé obmedzenia, no z druhej strany boli zas zaručené niektoré sociálne istoty. Vzhľadom na hroziace reštrikcie boli obmedzené niektoré základné ľudské práva, napríklad sloboda politického alebo náboženského presvedčenia, sloboda slova alebo právo sa zhromažďovať či právo na vzdelanie. V médiách a verejnom živote sa všeobecne uplatňovala cenzúra. Ďalej bola obmedzená možnosť cestovať do krajín nepriateľských socialistickému zriadeniu. V priebehu fungovania komunistického režimu sa postupne znižovala životná úroveň voči životnej úrovni v západných krajinách. V hospodárstve bol dôraz na ťažký priemysel a kvalita služieb stála v pozadí. Bol veľký problém zohnať kvalitného remeselníka a pritom povolenie súkromných remeselníkov neprichádzalo do úvahy – zákony to vôbec neumožňovali. Medzi ľuďmi sa z núdze rozmohlo „kutilstvo“ (spisovný ekvivalent domáci majster)^[7] všetkého druhu. Nedostatkoví remeselníci si privyrábali nelegálnou prácou, čo bolo trestné a štát to horlivo potieral, a pri tom sám nedokázal služby zabezpečiť.

Komunistický režim mal smerovať ku komunizmu, v ktorom sa zmení odmeňovanie „každému podľa jeho zásluh“ na „každému podľa jeho potrieb“. Aj personálnu a mzdovú politiku však ovládala strana prostredníctvom systému nomenklatúry a tak boli vyzdvihované povolania, ktoré súviseli s represívnou politikou (armáda, bezpečnosť) alebo s jej hospodárskymi prioritami ako boli baníci a hutníci. Plat baníka bol dvojnásobný oproti platu lekára. Režim presadzoval politiku ekonomického rovnostárstva – neboli veľké rozdiely v platoch, čo znižovalo efektivitu práce. Mnohý tovar bol nedostatkový a stálo sa naň v dlhých radoch (banány, mäso, ale aj, napr. fotografický tovar), tovar zo Západu sa často vôbec nepredával. Časť bola k dispozícii v Tuzexe, kde sa nakupovalo za bony, ktoré sa z veľkej časti dali získať len na čiernom trhu. Udržiavala sa umelá zamestnanosť, pretože nezamestnanosť bola nezákonná (trestný čin príživníctva, postihnuteľný odňatím slobody). Vyžadovala sa politická angažovanosť širokých más (prvomájové sprievody, Zväzarm, spartakiády, príp. priamo členstvo v KSČ). Neexistoval voľný trh, ceny boli dané v celom Česko-Slovensku rovnaké na základe centrálne plánovaného hospodárstva, ktoré sa plánovalo v päťročných cykloch, päťročniciach. Sovietsky zväz bol predstavovaný ako politický a kultúrny vzor. Podľa sovietskeho vzoru bola reorganizovaná napr. akadémia vied, bolo zavedené množstvo titulov za zásluhy (najrôznejšie rady a medaily), v akademickej oblasti titul kandidát vied. Ruština sa stala prvým (a v dôsledku toho najrozšírenejším) cudzím jazykom. Premenil sa jazyk všeobecne používaného diskurzu; v jazyku začínali byť častejšie slová ako súdruh, záväzok, imperialistický, buržoázny, marx-leninský, tajomník. Spravodajstvo bolo prostriedkom propagandy a nezriedka prehliadkou klišé.

Kultúra

Socialistický realizmus

Bližšie informácie v hlavnom článku: socialistický realizmus

Komunisti prevzali sovietsky vzor jednotného, ​​stupňovitého a centrálneho riadenia kultúry, ktorý zaisťoval spoločenskú kontrolu i masovú produkciu požadovaného socialisticko-realistického umenia.^[8] Pojem socialistický realizmus zaznel prvýkrát na zjazde moskovských spisovateľov v roku 1932 a o dva roky neskôr ho ako smerodajný ideologický program formuloval Andrej Ždanov. Pre česko-slovenských umelcov bola metóda socialistického realizmu vyhlásená na zjazde KSČ roku 1949. Ždanovove zásady pritom neboli jasne vymedzené a režim ich zneužíval podľa potreby na šikanovanie umelcov a zasahovanie do estetickej podoby umeleckých diel.^[9] Minister informácií a neskôr aj kultúry Václav Kopecký okrem soc. realizmu presadzoval kultúrnu revolúciu v Československu.^[10]

Výtvarné umenie

Odborné výtvarné časopisy boli na prelome rokov 1948 – 1949 väčšinou zrušené a výtvarnícke spolky boli začiatkom 50. rokov zakázané a ich majetok skonfiškovaný. Výtvarné umenie organizovali krajské strediská Zväzu československých výtvarných umelcov, kde boli umelci združení podľa bydliska. Počas realizácie diela prebiehala politická školenia umelcov a pri významných zákazkách sa konali priebežné diskusie zväzových funkcionárov a politických činiteľov, ktorí mali moc ovplyvniť výslednú podobu diela. Pri opakovanom neúspechu v schvaľovaní hrozilo umelci vylúčenie z organizácie a strata možnosti obživy tvorivou činnosťou, čo v vtedajšom právnom systéme znamenalo zapojenie do výroby. Výhradné právo na predaj a nákup umeleckých diel malo Dielo (podnik Slovenského Fondu výtvarných umení).^[11] Výtvarný Zväz organizoval program „Kultúra výrobe“, v ktorom vysielal umelcov do tovární a na dediny, aby tu prebudili masový záujem o kultúru a zaistili „plánovania kultúry“.^[8]

Veľmi veľké propagandistické dielo z 50. rokov Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi bolo vystavené iba raz, maľovalo sa vyše dva roky a stalo sa podnetom na tzv "umenovednou výpravou" v Slovenskej národnej galérii v roku 2020.^[12]

Socialistická kultúra na Slovensku

V literatúre sa v podobe socialistického realizmu prejavoval schematizmus (spojenie indivídua a kolektívu; kladný, triedne uvedomený hrdina; sociálna stratifikácia postáv atď.). V prevažne syntetickej epike dominujú témy kolektivizácie, industrializácie a druhej svetovej vojny, a to aj v textoch autorov debutujúcich v medzivojnovom období, napríklad v románe o združstevňovaní Radostník a budovateľskom románe Družné letá (oba 1954) od Dominika Tatarku.^[13] Ďalšie diela: Katarína Lazarová: Osie hniezdo (1953), František Hečko: Červené víno (1948) a Drevená dedina (1951), Ferdinand Gabaj: v Ryžiaroch (1953), Vladimír Mináč: Na rozhraní (1954), Modré vlny (1951), Jozef Horák: román Šachty (1953). Diskusiu o socialistickom realizme, s istým prehodnotením schematizmu, vyvolal román Petra Karvaša Pokolenie v útoku (1952). Ďalšiu epickú syntézu predstavuje trilógia z vojnových a prvých povojnových rokov od Vladimíra Mináča Generácia (Dlhý čas čakania, 1958; Živí a mŕtvi, 1959; Zvony zvonia na deň, 1961), ďalším autorom, ktorý tiež autobiograficky poňal sujet o ranenom partizánovi v románe Smrť sa volá Engelchen (1959) bol Ladislav Mnačko.

V sochárstve boli kosáky a kladivá, sovietske symboly komunizmu, neoddeliteľnou (v Košiciach sa ukázalo, že len relatívne) súčasťou pamätníkov oslobodenia v Prešove, Košiciach.^[14]

Bez komunistického režimu by sa umenie kontinuálne vyvíjalo s najväčšou pravdepodobnosťou rovnakým smerom ako v iných krajinách, v ktorých po vojne zavládli demokratické systémy so slobodu prejavu. „Dôkazom je aj niekoľkoročné politické uvoľnenie v 60. rokoch minulého storočia v ČSSR, kedy sa viacero kvalitných umelcov dokázalo zaradiť medzi špičku európskeho umenia.“, tvrdí výtvarník Peter Kalmus.^[14]

Pozri aj

• Socialistický realizmus v slovenskej architektúre
• Vtipnejší vyhráva

Spravodajstvo a jazyk

Spravodajstvo bolo prostriedkom propagandy.

Jazyku československej komunistickej totality sa venoval napríklad článok Otto Exnera v časopise Naše reč (1992)^[15] a kniha Petra Fidelia (občianskym menom Karel Palek) Řeč komunistické moci (1998).^[16]

Obete

Pomník obetiam komunizmu Olbrama Zoubka na Petříne v Prahe

Podľa českého Úradu dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu (ÚDV) bolo v priebehu komunistického režimu v Česko-Slovensku popravených pre politické trestné činy 248 osôb (247 mužov a Milada Horáková), asi 4 500 osôb zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Ďalej v rokoch 1948 – 1989 zomrelo pri výkone služby najmenej 584 pohraničníkov (len 11 z nich však v dôsledku stretu s narušiteľmi hranice).

Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205 000 ľudí, do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20 000 ľudí a do Pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22 000 osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch 1948 – 1987 170 938 občanov. ÚDV zdôrazňuje, že čísla nie sú konečné, mnoho materiálov sa doteraz nepodarilo spracovať alebo jednoducho zmizlo, navyše štatistiky nezahŕňajú niektoré nezákonné internácie, utajené vraždy a ľudí zomrelých na následky väznenia po prepustení – možno predpokladať, že skutočné počty obetí sú vyššie a, že doteraz uverejnené čísla môžu byť ešte upravené smerom nahor. Ďalej bolo podľa českého Ústavu pre štúdium totalitných režimov len v rokoch 1948 – 1953 uväznených asi 200 mladistvých.

Mnoho ľudí z politických alebo náboženských dôvodov nemohlo študovať, bolo vyhodených zo školy alebo zo zamestnania (tieto čistky prebiehali najmä v období stalinizmu v 50. rokoch a potom v období normalizácie v 70. rokoch).

Čelní predstavitelia^[5]

Najvyšší predstavitelia KSČ 1948 – 1989

• Klement Gottwald – predseda KSČ od 18. februára 1929 do 14. marca 1953
• Antonín Novotný – prvý tajomník ÚV KSČ od 4. septembra 1953 do 5. januára 1968
• Alexander Dubček – prvý tajomník ÚV KSČ od 5. januára 1968 do 17. apríla 1969
• Gustáv Husák – prvý tajomník ÚV KSČ od 17. apríla 1969 do 25. mája 1971, generálny tajomník ÚV KSČ od 25. mája 1971 do 17. decembra 1987
• Miloš Jakeš – generálny tajomník ÚV KSČ od 17. decembra 1987 do 24. novembra 1989

Komunistickí prezidenti Československa

• Klement Gottwald (14. jún 1948 – 14. marec 1953)
• Antonín Zápotocký (21. marec 1953 – 13. november 1957)
• Anotnín Novotný (19. november 1957 – 22. marec 1968)
• Ludvík Svoboda (30. marec 1968 – 28. máj 1975)
• Gustáv Husák (29. máj 1975 – 10. december 1989)

Pozri aj

• Stalinizmus
• KSS – Komunistická strana Slovenska
• KSČ – Komunistická strana Československa
• SZM – Socialistický zväz mládeže
• ROH – Revolučné odborové hnutie
• ŠtB – Štátna bezpečnosť
• ĽM – Ľudové milície
• VB – Verejná bezpečnosť
• PSVB – Pomocná stráž Verejnej bezpečnosti
• Zväzarm – Zväz pre spoluprácu s armádou
• BSP – Brigáda socialistickej práce

Referencie

1. FILO, Jakub. ÚPN odhaľuje ďalšie činy komunistického režimu [online]. aktualne.atlas.sk, 2009-06-26, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online. Archivované 2015-08-02 z originálu.
2. editori: Peter Gonda, Peter Zajac. Socializmus: realita namiesto mýtov [online]. Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika, 2020, [cit. 2020-09-02]. Dostupné online.
3. Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému [online]. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 1996-03-27, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
4. BRAXATOROVÁ, Kristína. Za socializmu bolo lepšie, myslí si takmer 40 % Slovákov. Veľký prieskum k novembru 1989. .týždeň (Bratislava: W PRESS), 2019-10-31. Dostupné online [cit. 2020-09-02]. ISSN 1336-653X.
5. KLUBERT, Tomáš. November 1989: Ako sa žilo 40 rokov pod červenou hviezdou [online]. ÚPN, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
6. Zákon č. 247/1948 Zb. o táboroch nútenej práce. [online]. Bratislava: Ministerstvo spravodlivosti SR, 1948-10-25, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
7. Jazyková poradňa : Je slovo kutil čechizmus? [online]. Bratislava: Petit Press, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online.
8. PETIŠKOVÁ, T. K počátkům Svazu československých výtvarných umělců, in: České umění 1939 – 1999. Programy a impulzy, Vědecko-výzkumné pracoviště AVU, Praha 2000, s. 29 – 32
9. Petišková, T. 2002, s. 7 – 8
10. VYDRA, Anton. V socializme boli aj umelci robotníkmi [online]. .týždeň – iný pohľad na spoločnosť, 2019-06-16, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
11. 100 rokov dizajnu : Dielo, podnik SFVU [online]. Bratislava: Slovenské centrum dizajnu, [cit. 2019-11-05]. Dostupné online. Archivované 2019-11-05 z originálu.
12. SNG pripomenie obrovské propagandistické dielo z 50. rokov [online]. Pravda.sk, 2020-11-21, [cit. 2021-09-28]. Dostupné online.
13. Socialistický realizmus a jeho problematizácia [online]. [Cit. 2019-11-28]. Dostupné online. Archivované 2021-07-30 z originálu.
14. VRAŽDA, Daniel. Socialistický realizmus – presvedčenie alebo štátom riadená prostitúcia? [online]. Denník N, 2015-06-22, [cit. 2019-11-28]. Dostupné online.
15. Naše řeč – Některé charakteristické rysy úředního jazyka komunistické éry [online]. nase-rec.ujc.cas.cz, [cit. 2021-09-28]. Dostupné online.
16. FIDELIUS, Petr. Řeč komunistické moci. Vyd. 1. Praha: Triáda, 1998. 216 s. Paprsek; sv. 2. ISBN 80-86138-03-8.

Literatúra

• BOBEK, Michal; MOLEK, Pavel; ŠIMÍČEK, Vojtěch. Komunistické právo v Československu : kapitoly z dějin bezpráví. 1. vyd. Brno : Masarykova univerzita, 2009. 1005 s. Dostupné online. ISBN 978-80-210-4844-7.
• ČERMÁK, František; CVRČEK, Václav. Slovník komunistické totality. 1. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. 302 s. ISBN 978-80-7422-060-9.
• PRUŠA, Jiří. Abeceda reálneho socialismu. 1. vyd. Praha : Avia Consultansts, 2011. 678 s. ISBN 978-80-260-0686-2.
• Socializmus: realita namiesto mýtov. Ed. Peter Gonda, Peter Zajac. Bratislava : Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2020. 319 s. Dostupné online. ISBN 978-80-8912118-2.
• Sociálny štát: realita namiesto mýtov. Ed. Peter Gonda. Bratislava : Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2020. 160 s. Dostupné online. ISBN 978-80-89121-19-9.

Multimédiá

• Český rozhlas plus: Soudruzi - dejiny KSČ

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Komunistický režim v Československu na českej Wikipédii a Československá republika (1948-1960) na českej Wikipédii.