Kamil Krofta | ||||||||
3. minister zahraničných vecí Česko-Slovenska | ||||||||
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
V úrade 29. február 1936 – 4. október 1938 | ||||||||
| ||||||||
Bývalý československý vyslanec v Nemecku | ||||||||
V úrade 1925 – 1927 | ||||||||
| ||||||||
Bývalý československý vyslanec v Rakúsku | ||||||||
V úrade 13. január 1922 – 10. marec 1925 | ||||||||
| ||||||||
Bývalý československý vyslanec pri Svätej Stolici | ||||||||
V úrade 1920 – 1921 | ||||||||
| ||||||||
Biografické údaje | ||||||||
Narodenie | 17. júl 1876 Plzeň, Rakúsko-Uhorsko | |||||||
Úmrtie | 16. august 1945 (69 rokov) Vráž, Česko-Slovensko (Dočasné štátne zriadenie) | |||||||
Politická strana | ČsND | |||||||
Profesia | historik, akademik, politik, diplomat | |||||||
Národnosť | česká | |||||||
Rodina | ||||||||
Rodičia | Josef Krofta | |||||||
Odkazy | ||||||||
Kamil Krofta (multimediálne súbory) | ||||||||
Prof. Kamil Krofta (* 17. júl 1876, Plzeň, Rakúsko-Uhorsko[1] – † 16. august 1945, Vráž, Česko-Slovensko) bol český historik Gollovej školy, univerzitný profesor, československý politik a diplomat.
Krofta sa narodil a vyrastal v Plzni. Jeho otcom bol plzenský advokát a starosta Josef Krofta.[2] Začal študovať históriu v Prahe na Karlovej univerzite v roku 1894, neskôr medzi rokmi 1896 – 1899 študoval vo Viedni. Od roku 1901 pracoval v českých Národných archívoch a vyučoval na univerzite. Od roku 1912 pôsobil ako profesor pre rakúske (neskôr tiež české) dejiny na Karlovej univerzite, patril medzi žiakov Gollovej školy myslenia (nazvanej podľa profesora Jaroslava Golla. Vo svojom výskume sa Krofta zameriaval na neskorú stredoveké a ranočeské dejiny, obzvlášť na poddanstvo a cirkev.
Politicky bol členom pravicovej strany Československá národná demokracia. Po vzniku Československa začal pôsobiť v diplomatických službách. Od roku 1920 pôsobil v Talianskom kráľovstve, bol prvým vyslancom ČSR pri Svätej stolici do roku 1921, následne bol prvý riadny vyslanec ČSR v Rakúsku. Pri krátkom vatikánskom pôsobení bol Kroftov najväčší úspech, keď Vatikán po konzultáciách s československou vládou v novembri 1920 oznámil nomináciu troch nových biskupov na Slovensku – Mariana Blahu do Banskej Bystrice, Jána Vojtaššáka na Spiš a Karola Kmeťka do Nitry.[3] Medzi rokmi 1925 – 1927 pôsobil ako československý vyslanec v Berlíne. Vo februári 1927 sa stal zástupcom ministra zahraničných vecí (a súčasne do r. 1930 prednostom politickej sekcie MZV), ktorý koordinoval chod ministerstva a súčasne viedol mnoho dôležitých rokovaní. Krofta sa výrazne zaslúžil o uznanie ČSR Svätou stolicou – tzv. rozhovory o modus vivendi s Vatikánem (1927) a o realizáciu československého prístavného pásma v Hamburgu.[4]
Vrchol jeho politickej kariéry prišiel v roku 1936. Od 29. februára 1936 do 29. septembra 1938 pôsobil ako minister zahraničných vecí ČSR až do faktického konca prvej Československej republiky po Mníchovskej zrade. Nastúpil do druhej Hodžovej (celkovo 16.) vlády, práve namiesto Milana Hodžu, ktorý sa postu vzdal kvôli zmiereniu Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu s prezidentom Československa Edvardom Benešom.[5] Krofta bol Benešovým stúpencom, a tak Beneš naďalej jeho prostredníctvom určoval základné smery československej zahraničnej politiky.[6] Ako minister nebol veľmi úspešný, v neskorších fázach vládnutia bol prakticky len vykonávateľ vôle prezidenta Beneša, nepodarilo sa mu uspieť pri tvorbe tzv. východného Locarna a nevyšli mu ani snahy o presadenie jednotného paktu Malej dohody.[4]
Po ústupe z politických pozícií sa vrátil k publicistickej činnosti. Od roku 1940 napísal niekoľko ďalších národno-obranných historických spisov, najmä Nesmrtelný národ (1940) a Dějiny československé, ktoré mohli vyjsť až po oslobodení (1946).[4] Aktívne sa zúčastnil protinacistického odboja, v roku 1943 sa stal jedným z vodcov Prípravného revolučného národného výboru. Zomrel v sanatóriu vo Vráži krátko po skončení druhej svetovej vojny na následky väznenia v terezínskej Malej pevnosti, kde bol internovaný od januára 1944.