Ján Francisci-Rimavský

Ján Francisci-Rimavský
slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik
Ján Francisci-Rimavský
Narodenie1. jún 1822
Hnúšťa, Malohont, stolica Gemersko-Malohontská, Rakúske cisárstvo
Úmrtie7. marec 1905 (82 rokov)
Martin, Rakúsko-Uhorsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ján Francisci-Rimavský
Pamätník v Rimavskej Sobote
Hrob na Národnom cintoríne v Martine

Ján Samuel Francisci-Rimavský, vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a iné (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, teológ, spolupracovník Ľudovíta Štúra a predovšetkým Štefana Marka Daxnera.[1]

Životopis

[upraviť | upraviť zdroj]

Pochádzal z remeselníckej rodiny Jána Francisciho a jeho manželky Márie rodenej Chrapan. Od roku 1827 navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, 1830 – 34 študoval na latinskej škole v Ožďanoch, 1834 – 39 na ev. lýceu v Levoči, 1839 – 43 v Bratislave. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom, ktorý spolu so Štefanom Markom Daxnerom významne ovplyvnil Francisciho filozofické myslenie.[1] V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr (1845 – 47) pokračoval v štúdiu na práve v prešovskom kolégiu.

Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči, neskôr u podžupana Gemerskej stolice Gustáva Fáya.

Spolu s Daxnerom a Bakulinym sa zúčastňuje liptovsko-mikulášskeho zhromaždenia.[2]

V roku 1848 so Štefanom Marko Daxnerom a Michalom Bakulinym organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia (väznený v Plešivci a v Pešti) a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. Podľa samotného Francisciho bolo toto vojsko symbolom toho, že Slováci vôbec vo svete existujú, tak pred Maďarmi, ako pred „Austriou“.[1]

Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 pôsobil ako župný komisár v Debrecíne. V roku 1860 sa stal v Budíne radcom kráľovskej miestodržiteľskej rady. Popri superintendantovi Karlovi Kuzmánym sa stal svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví v Uhorsku. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej a po jej založení doživotným čestným podpredsedom.

V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní bol penzionovaný, presťahoval sa do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej.

V roku 1872 sa natrvalo presťahoval do Martina, no zostáva v ústraní od kultúrneho i spoločenského a politického diania.

V roku 1870 sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898 čo dokumentuje časť seriálu Trezor.[1]

Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.

Rodina

[upraviť | upraviť zdroj]

Uchádzal sa o priazeň prvej slovenskej herečky Aničky Jurkovičovej, dcéry slovenského zakladateľa družstevníctva a národného buditeľa Samuela Jurkoviča. Do lásky zasiahli štúrovci a Francisci bol nútený pred láskou uprednostniť národ (vo svojom životopise však píše, že ho Anna Jurkovičová nechcela). Anička Jurkovičová sa napokon vydala za Jozefa Miloslava Hurbana. Francisci si zobral mladú slečnu Amáliu, dcéru komorného nadlesného. Ich stretnutie opísal vo svojom životopise nasledovne: „Hneď pri prvom stretnutí sa s Amáliou pocítil som dobrý dojem, ktorý na mňa urobila, a pozoroval som i pri nej, že som jej nie celkom ľahostajný.“[1][3]

  • Otec Ján Francisci, krajčír (1800 – 1836), matka Mária Francisci, rod. Chrapanová (1804 – 1875).
  • Mal dvoch bratov.
  • Manželka Amália, rod. Kasanická (1833 – 1876), mal dcéru a dvoch synov:
  • Starší syn Miloslav Francisci bol hudobným skladateľom a autorom prvých slovenských operiet.
  • Mladší syn Fedor Francisci (1855 - 1938) bol gymnaziálnym učiteľom v Rusku. Jeho manželkou bola Vera Konstantinovna Francisci (rod. Karatygina)
  • Vnuk Sergej Fedorovič Francisci (* 12. apríl 1884, Kostroma – † 13. marec 1956, Moskva). Jeho manželkou bola Anna Ivanovna Francisci (rod. Moskvinová, * asi 1888 – † 16. december 1946).
  • Vnuk Dmitrij Fedorovič Francisci (* 25. september 1885 - † asi 1935 až 1940). Jeho manželkou bola Ksenia Nikolajevna Francisci (neskôr Ušakovová, rod. Bolotova (* 20. júl 1901, Odesa – † 1987)
  • Vnuk Leonid Fedorovič Francisci (* 1884 – † 8. september 1915). Padol na bojisku Prvej svetovej vojny kdesi v Lotyšsku.
  • Vnučka Jelena Francisci (* 29. január 1891, Moskva - † 195?, Moskva)
  • Vnučka Ľudmila Francisci (* 1897, Moskva - † ? v detstve, Moskva)
  • Pravnuk Sergej Dmitrievič Ušakov-Francisci (* 20. jún 1921, Černovice - † 30. máj 1982, Omsk). Jeho manželkou bola Anna Jakovlevna Ušakovová (rod. Majer, * 1930 – † 2008).
  • Pravnuk Vladimír Dmitrievič Ušakov-Francisci (* 1924, Černovice - † 2005, Liepaja)
  • Prapravnuk Vladimir Sergejevič Ušakov
  • Prapravnuk Stanislav Francisci (* 1950, Omsk - † 2016)
  • Praprapravnuk Gleb Francisci (* 1977, Liepaja - )
  • Praprapravnuk Timur Francisci (* 1979, Liepaja - )[4]

Tvorba

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Encyklopédie spisovateľov Slovenska[5] je ťažiskom Francisciho tvorby poézia a próza, a patrí k vôbec prvým prejavom štúrovskej spisovnej slovenčiny (autori dodávajú, že v porevolučnom období svoj talent už nerozvíjal). Zbieral slovenské ľudové rozprávky a ako prvý ich aj začal vydávať. Spolupodielal sa na vydaniach Dobšinského a Škultétyho zbierok. Ako uvádza L. Šutor, dôvod prečo je Francisciho tvorba menej známa je to, že ho zatienili mená ako Kráľ, Botto, Sládkovič.[6] V knihe Dejiny slovenskej literatúry[7] je osobnosť Jána Francisciho zaradená k ostatnej tvorbe do konca matičných rokov na pomedzí romantizmu a realizmu. Autori Dejín pripomínajú, že kým Štúr bol vedúcou osobnosťou v Bratislave, Francisci zase v Levoči (a napokon táto osobnosť nahradila aj Štúra po jeho smrti). Autori oceňujú jeho literárny prínos predovšetkým v zbieraní rozprávok, piesní a porekadiel v Prostonárodnom zábavníku (1842-43) a následnom vydaní Slovenských povestí (1845). To oceňujú aj autori rozhlasového profilu o Franciscim a dodávajú, že práve Francisci založil na Slovensku (ešte pred Pavlom Dobšinským) tradíciu rozprávkových zbierok a žáner rozprávky tiež teoreticky reflektoval.[6] Autori Dejín slovenskej literatúry[7] dodávajú, že práve rozprávky tvorili pre Francisciho, ale aj Janka Kráľa a Jána Botta „celú filozofiu o nadaní, mravnom charaktere a túžbach slovenského ľudu“.[1]

Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra. Jeho prvé diela patria tiež k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, no tiež sa venoval písaniu balád a ľúbostným veršom. Jaroslav Vlček uvádza Francisciho ako prvého štúrovca, ktorého „verše zaspievali hudbou slovenských krakoviakov, našich srdečných trávnic…“, teda autora, ktorý popri Jankovi Matuškovi, ako vôbec prvý písal lyrické spevy, napr. Svojim vrstovníkom.[8] Imrich Sedlák vo svojich Dejinách slovenskej literatúry I. venoval Franciscimu samostatné encyklopedické heslo a pripomína, že vynikal veľkou aktivitou a ako prvý publikoval verše v novoustanovenej slovenčine.[9] Vajanský, ktorého cituje Dalimír Hajko, zdôrazňuje, že v prípade celej štúrovskej a post-štúrovskej generácie ide o číre poetické pokusy so silným oduševnením, no zriedkakedy sa transformujú do formy, ktorá je adekvátna teoretickým úvahám. To podľa Hajka vyplýva z pomerne malej rozvinutosti vedeckého myslenia v slovenskom 19. storočí a metodologickou neujasnenosťou a taktiež pre dôraz na popularizačný a osvetársky charakter tvorby v kontexte historických okolností[10] oduševnelých snáh o formovanie moderného národa. Naivita je podľa autorov u Francisciho spojená s odmietnutím irónie za cenu objavenia posvätnosti pátosu.[1]

V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam písaným ľudovým jazykom.

V časopise Orol mu vyšlo viacero recenzií na literárnu produkciu.

Venoval sa tiež recenzistike a prekladal tiež Wiliama Shakespeara, nemeckého revolucionára Henryho Börnsteina či poľského dramatika Aleksandra Fredu.[1]

Významným prínosom Francisciho predovšetkým pre národné dejiny je jeho Vlastný životopis,[2] v ktorom rekapituluje podstatné momenty národného hnutia a taktiež Črty z doby moysesovskej,[11] kde vzdáva hold nielen Moyzesovi, ale opisuje tiež podrobne udalosti spojené s Memorandom slovenského národa (Francisci 1897).[1]

Filozofické a politické postoje

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vlastného životopisu Francisci vyštudoval kurz, kde sa prednášali vysokoškolské predmety filozofické a teologické; gréčtina, hebrejčina a úvod do Nového zákona a jeho výkladu. Sám však dodáva, že už vtedy bola jeho pozornosť a pracovitosť na inšie obrátená. Filozof Dalimír Hajko pripomína s nadväznosťou na Varrossovú, že Francisci aj Daxner nadväzovali na tú ideovo-politickú líniu, ktorú pred revolúciou predstavovali názory Štúra a Hurbana v otázke filozofie dejín a vytvárali syntézu herderovského vplyvu, mesianizmu (skvelá budúcnosť národov) a hegelianizmu (duch národa). Duch ľudstva sa prejavuje prostredníctvom aktivity konkrétneho národa, v rámci ktorej sa objektivizuje, pripomína tento koncept Hajko.[12]

U Jána Francisciho môžeme rekonštruovať aj otázku zmyslu historického procesu. Francisci sa vo svojich prácach – podľa Dalimíra Hajka – síce len zriedka zmieňuje o pokroku priamo, tieto myšlienky však možno v jeho textoch nájsť okrajovo, a to v kontexte materiálneho zabezpečenia slovenského národa. Podľa Dalimír Hajka bol kontakt s nemeckou klasickou filozofiou u Francisciho iba sprostredkovaný (pravdepodobne cez Štúra, čo dokazuje aj vyššie uvedený citát zo životopisu). Napriek tomu možno konštatovať, že jadro rekonštruovaného filozofického odkazu Francisciho tvorí syntéza hegelovsky a herdovsky orientovaného pohľadu na dejiny a spoločenský pokrok. To dokazujú aj Francisciho názory na slovenské dejiny, keď v súvislosti so Štúrom hovorí, že Slovanstvo a Slovenstvo zahynúť nesmú, ale musia sa rozvíjať v rámci historického vývinu človečenstvo.

Hajko tiež poukazuje na Francisciho zdôrazňovanie nielen ducha národa, ale aj „ducha ľudstva“. To Francisciho taktiež zaraďuje do akejsi tretej, syntetickej alternatívy v rámci štúrovského hnutia, do tej kategórie štúrovcov, ktorí uvažovali nielen národne, ale čiastočne aj internacionálne a humanisticky.[13][1]

Pocta

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Pomník Ján Francisci Rimavský, Hnúšťa
  • Pomník Ján Francisci, Hnúšťa
  • Pomník M.M. Bakulíny a J. Francisci Rimavský
  • Hrob na Národnom cintoríne

Matica slovenská (resp. Slovenský literárny ústav Matice slovenskej; docenti Parenička a Lomenčík, dr. Perný a ďalší), pripomenula Francisciho kultúrno-literárny, filozoficko-politický a historický odkaz na vedeckej akcii Janko Kráľ a štúrovci v Novohrade a Honte,[14] ktoré bolo zorganizované pod vedením docenta Júliusa Lomenčíka v Lučenci.

Matica slovenská si Francisciho 200. výročie pripomína aj v jeho rodnom meste Hnúšťa za prítomnosti predsedu Matice slovenskej.[15]

Diela

[upraviť | upraviť zdroj]
  • 1844 – Ohlas, báseň
  • 1844 – Janko Podhradský, historická próza
  • 1844 – Svojim vrstovňíkom na pamjatku, prvá tlačená publikácia v štúrovskej slovenčine, Bratislava
  • 1845 – Slovenské povesti, 1. diel, Levoča
  • 1868 – Vzájomné pomocnice, Budapešť
  • 1871 – Poviedky pre slovenské dietky, Martin
  • 1871 – Zornička, Martin
  • 1889 – Iskry zo zaviatej pahreby, zbierka ľúbostných básní, Martin
  • 1895 – Nákres povstania, ustrojenia, vyvinovania sa a výsledku účinkovania kníhtlačiarsko-účastinárskeho spolku v Turčianskom Svätom Martine a jeho kníhtlačiarne za prvých dvadsaťpäť rokov (1870 – 1894) jeho jestvovania, Martin
  • 1897 – Črty z doby moysesovskej, dielo o osudoch Š. Moysesa, prvého predsedu Matice slovenskej pri príležitosti jeho 100. narodenín
  • 1899 – Vyšetrovanie Slovenského ústavu na evanj. lyceume v Prešporku r. 1843, Slovenské pohľady, 19, 1899, s. 651 – 665
  • 1899 – Osvedčenie Štefana Marka Daxnera, podané r. 1848 Eugenovi Kubínyimu... o proklamácii "Bratia Slováci", Slovenské pohľady, 19, 1899, s. 714 – 721
  • 1904 – Vlastný životopis, Martin (publikovaný prvý raz v Slovenských pohľadoch na pokračovanie v rokoch 1909 a 1910)

Preklady:

  • 1871 – Shakespeare, W. : Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka, Martin
  • 1880 – Börnstein, H. : Oklamaní klamári, Martin
  • 1880 – Fredro, A. : Dámy a husári, Martin
  • 1900 – Benedix, R. : Nežné príbuzenstvo, Martin
  • 1900 – Fredro, A. : Hrúza, čo sa robí, Martin
  • 1907 – Birch-Pfeifer, Ch. : Diablik, Martin

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j PERNÝ, Lukáš. Janko Francisci [online]. Matica slovenská, 2022-03-07, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  2. ↑ a b FRANCISCI, J.: Vlastný životopis, 1905, Dostupné [online https://zlatyfond.sme.sk/dielo/988/Francisci_Vlastny-zivotopis/1]
  3. ↑ Ján Francisci: Vlastný životopis (Vlastný životopis) - elektronická knižnica [online]. zlatyfond.sme.sk, [cit. 2022-04-06]. Dostupné online.
  4. ↑ Aké boli ďalšie osudy potomkov Janka Francisciho v Rusku? [online]. HistoryWeb.sk, [cit. 2020-04-20]. Dostupné online.
  5. ↑ Pišút 1984, s. 147
  6. ↑ a b Ján Francisci Rimavský (1822-1905) [online]. rtvs.sk, [cit. 2022-05-24]. Dostupné online.
  7. ↑ a b Pišút 1984, s. 299 – 301
  8. ↑ Vlček 1933, s. 160
  9. ↑ Sedlák 2009, s. 367
  10. ↑ Hajko 2001, s. 40
  11. ↑ FRANCISCI, J.: Črty z doby moysesovskej, 1897. Dostupné online: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/989/Francisci_Crty-z-doby-moysesovskej/1
  12. ↑ Hajko 2001, s. 44
  13. ↑ Hajko 2018, s. 168
  14. ↑ TOMKOVÁ, Tatiana. V Lučenci si pripomenuli Janka Kráľa a štúrovcov v Novohrade a Honte [online]. 2022-05-13, [cit. 2022-06-17]. Dostupné online.
  15. ↑ TOMKOVÁ, Tatiana. 200 rokov od narodenia kapitána slovenských dobrovoľníkov v Hnúšti [online]. 2022-06-03, [cit. 2022-06-17]. Dostupné online.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • BOTTO, Július: Ján Francisci : nákres životopisný. Rimavský Sobota : Miestny odbor Matice slovenskej, 1922.
  • ELIÁŠ, Michal (ed.): Listy Jána Francisciho 1. Martin : Matica slovenská, 1990, 276 s. ISBN 80-7090-067-7
  • FRANKOVÁ, Libuša: Ján Francisci-Rimavský (1822-1905) : politik a národovec, predstaviteľ vznikajúceho moderného slovenského meštianstva. Prešov : Centrum antropologických štúdií, 2010, 161 s. ISBN 978-80-89450-00-8
  • ŽILÁK, Ján: Ján Francisci-Rimavský - genealógia rodu. [Martin] : Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, 2000, 43 s. ISBN 80-968341-6-9

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Autoritné údaje: