Toto je chronologický prehľad dejín astronómie.
1. januára o 12. hodine greenwichského času sa začalo nepretržité astronomické datovanie, tzv. Juliánsky počítanie dní. Navrhol ho Joseph Justus Scaliger v roku 1582.
Šin Nung potomok zakladateľa ríše Fo-Hi dal vystavať v Číne prvé observatória.
Najstaršie zaznamenané súhvezdie je Býk. V tej dobe sa vstupom Slnka do tohto súhvezdia začínala jar.
Egyptský kráľ Asses zriadil kalendár.
Čínsky panovník Hoang-Ti vypracoval kalendár založený na 60-ročnom cykle. Tento cyklus sa stále ešte používa. Číňania považovali tohto panovníka za objaviteľa 19-ročného cyklu, ktorý je svetovo známy ako Metónov.
Vyšla najstaršia kniha Chou-King zaoberajúca sa astronómiou. Kronika začína v roku 2356 pred Kr. a dá sa z nej dozvedieť, že Číňania poznali 5 planét a na pozorovanie hviezd využívali uhlomerné prístroje.
Nastalo zatmenie Slnka, ktoré hvezdári Hi a Ho neohlásili cisárovi. V starovekej Číne to bola významná udalosť, ktorú sprevádzali kultové obrady. Za zanedbanie svojej povinnosti dal cisár Chang-Kang oboch popraviť. Astronómovia tej doby mali pokročilejšie metódy ako Gréci, pretože vedeli dopredu vypočítať zatmenia.
V Babylone učenci zostavili kalendár na základe pozorovaní Capelly, najjasnejšej hviezdy súhvezdia Povozník. Základom bol 7-dňový týždeň a 29-dňový mesiac odvodený z obehu Mesiaca okolo Zeme, toto rozdelenie sa zachovalo dodnes. Už vtedy poznali 5 planét.
Pyramídy v Egypte stavitelia orientovali tak, aby chodby pyramíd na severe smerovali k vtedajšej Polárke v súhvezdí Drak a na juhu do výšky Plejád, keď prechádzali meridiánom.
Podľa správ starovekých Grékov si egyptský kráľ Osymandias, predchodca Sésostrisa, dal vybudovať obrovský pamätník, v ktorom sa nachádzala knižnica a na vrchole bolo observatórium so zlatým kruhom rozdeleným na 365 častí. Jeho rozdelenie súviselo s východmi a západmi hviezd.
V knihe, ktorú napísal Mojžiš, spomína postava menom Jób hviezdy Kimah (Plejády), Kesil (Orión) a Aš (Veľký voz, ktorý sa otáča).
Na babylonských hlinených tabuľkách z tohto obdobia sa našli pozostatky pozorovaní Venuše. Opisujú jej vzhľad pri východe a západe, viditeľnosť a udalosti ktoré sa v tom čase odohrali. Venušu nazývali niekoľkými menami (Déléphas, Dilbat, Ištar, Ninsianna)
Chirón zhotovil hviezdnu mapu pre Argonautov, moreplavcov, ktorí sa vypravili za zlatým rúnom.
Číňan Ču-Kong zmeral hodnotu sklonu ekliptiky počas letného slnovratu pomocou slnečných hodín s upevnenou tyčou. Ním nameraný sklon je 23°51' (dnešná hodnota je 23°26').
2. júna nastalo čiastočné zatmenie Slnka v Ninive. Panovník Sardanapal III. považoval čiastočné zatmenie za lichôtku – priazeň nebies jeho vláde.
Gréci Homér a Hesiodos spomínajú vo svojich dielach Plejády (Atlantove dcéry), Hyády, Veľký voz, Arktúr, Sírius.
13. júna pozorovali v Ninive prstencové zatmenie Slnka, ktoré bolo významnou udalosťou zapísanou v knihe zákonov.
V Číne začali s vydávaním katalógov všetkých komét od roku 613 pred Kr. Vo vydávaní pokračovali až do roku 1644.
Pôsobil v Grécku učenec Táles z Milétu. Zhrnul a rozšíril poznatky Babylončanov, vedel predpovedať zatmenia Mesiaca a Slnka podľa 18-ročného cyklu a fenickú Kynosuru premenoval na Malú medvedicu.
Na 28. mája predpovedal Táles z Milétu zatmenie Slnka. Zatmenie sa odohralo počas bitky medzi Médmi a Lýdmi. Tento 3-minútový úkaz tak prekvapil bojovníkov, že prestali bojovať.
Pytagoras, Hérakleitos a Filolaos prijali teóriu o ročnom obehu Zeme okolo Slnka a dennej rotácie Zeme okolo svojej osi. Teóriu o storočie neskôr spochybnil Aristarchos zo Samu, Archimédes, neskôr aj Plutarchos a Seneca. Naopak, židovský učenec Zofar z 2. storočia a hinduský učenec Arjabháta v 5. storočí teóriu prijali a ďalej šírili.
Metón skonštruoval v Aténach prvé slnečné hodiny.
Eudoxos z Knidu vypracoval zoznam hviezd a súhvezdí. Je najstarší, aký sa dodnes zachoval.
Papirius Cursor skonštruoval prvé slnečné hodiny v Ríme.
Aratos básnicky opísal súhvezdia a ich polohy vzhľadom k hviezdam
Hipparchos zostavil Katalóg hviezd viditeľných voľným okom. Zostavil tiež stupnicu jasnosti hviezd, ktoré podľa jasnosti rozdelil do šiestich tried. Jeho katalóg je najstarší, aký sa zachoval.
Ptolemaios napísal Almagest.
as-Súfí vydal Knihu stálic
Alfonz X. Kastílsky vydal Alfonzínske tabuľky, ktoré sa používali až do čias Kopernika.
Ulugbeg vypracoval svoje tabuľky hviezd a panét. Presnosťou sa vyrovnali Braheovým tabuľkám.
Mikuláš Kopernik vydal dielo De revolutionibus orbium coelestium (O pohyboch nebských sfér), v ktorom dokazoval, že Zem obieha okolo Slnka. Dielo zaradila cirkev do Zoznamu zakázaných kníh v roku 1616.
Galileo Galilei prvýkrát použil ďalekohľad na pozorovanie nebeských telies.
Kepler dokončil dielo Harmonices Mundi (Harmónia sveta), v ktorom opísal zákony pohybu nebeských telies.
Isaac Newton vydal dielo Philosophiae Naturalis Principia Mathematica (Matematické princípy prírodnej filozofie), v ktorom sformuloval gravitačnú teóriu.
Edmund Halley vypočítal dráhu kométy, ktorá bola po ňom neskôr nazvaná. Výpočty uverejnil v diele Synopsis astronomiae cometicae (Prehľad komét).
Edmund Halley zistil vlastný pohyb hviezd.
James Bradley objavil aberáciu hviezd.
James Bradley objavil nutáciu hviezd.
Immanuel Kant sformuloval teóriu o vzniku slnečnej sústavy z rotujúceho mračna prvotnej hmoty a opísal ju v diele Naturgeschichte und Theorie des Himmels.
William Herschel objavil 13. marca v súhvezdí Blíženci planétu Urán.
Herschel uverejnil svoj prvý katalóg dvojhviezd a objavil vlastný pohyb Slnka.
John Goodricke objavil kolísanie jasnosti hviezdy δ Cephei.
Edward Piggot uverejnil prvý katalóg premenných hviezd s 12 objektmi.
William Herschel vydal svoju klasifikáciu hmlovín
Ernst Florens Friedrich Chladni dokázal, že meteority majú mimozemský pôvod.
Pierre-Simon Laplace zverejnil svoju kozmogonickú teóriu.
Na observatóriu Seeberg pri Gothe v Nemecku sa na prvej astronomickej konferencii stretlo 15 astronómov.
Herschel objavil v elektromagnetickom spektre oblasť infračerveného žiarenia.
Giuseppe Piazzi objavil prvú planétku nazvanú Ceres.
Johann Wilhelm Ritter objavil v elektromagnetickom spektre oblasť ultrafialového žiarenia.
Herschel potvrdil existenciu dvojhviezd.
Wilhelm Olbers objavil planétku Vesta, čím podnietil diskusiu o planéte medzi Marsom a Jupiterom, ktorá sa rozpadla.
Joseph von Fraunhofer objavil v slnečnom spektre tmavé čiary, neskôr nazvané po ňom.
Bernhard von Lindenau založil Časopis pre astronómiu a príbuzné vedy.
Friedrich Wilhelm Bessel uskutočnil prvé merania polôh hviezd a vydal knihu Základy astronómie.
V Londýne bola založená Astronomická spoločnosť.
V Göttingene vzniklo prvé magnetické observatórium.
Struve dokázal na príklade Vegy, že stálice majú paralaxu.
Christian Doppler publikoval princíp zdanlivých zmien frekvencií zdrojov svetla a zvuku v pohybe, ktorý neskôr dostal pomenovanie po ňom.
Hermann von Helmholtz a Julius Robert von Mayer objavili Zákon zachovania energie.
Objav ôsmej planéty slnečnej sústavy – Neptúna. Na základe výpočtov Le Verriera ju v noci z 23. septembra na 24. septembra Johann Gottfried Galle na Berlínskej hvezdárni.
Rudolf Wolf určil 11-ročný cyklus slnečných škvŕn.
William Huggins určil uhlové rýchlosti niektorých hviezd na základe Dopplerovho posunu čiar v ich spektre.
François Arago začal vydávať prvý populárno-vedecký astronomický časopis Astronomie populair.
Gustav Kirchhoff a Robert Bunsen publikovali prácu, v ktorej sformulovali základné zákony spektrálnej analýzy
Johann Zöllner skonštruoval astrofotometer.
Alvan Graham Clark objavil sprievodcu Síria.
Joseph Norman Lockyer a Pierre Jules César Janssen objavil pri zatmení Slnka dovtedy neznámy prvok – hélium.
Mikuláš Konkoly-Thege zriadil prvú hvezdáreň na území Slovenska v Starej Ďale (dnes Hurbanovo).
Giovanni Schiaparelli objavil pri pozorovaní Marsu útvary, ktoré nazval „kanály“. Tento objav rozprúdil živé debaty o inteligentnom živote mimo planétu Zem.
George Elery Hale vynašiel spektroheliograf.
Edward Charles Pickering objavil prvú spektroskopickú dvojhviezdu Ksí Ursae Majoris