Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ pochádzala jeho matka. Pred jeho narodením rodičia žili v Košiciach, no po roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, sa rodina presťahovala do Zvolena. Otec bol bankovým úradníkom a keďže niekoľko mesiacov po Milanovom narodení dostal lepšie pracovné miesto v Tatra banke, presťahovali sa do Bratislavy. Tu Milan Lasica prežil väčšinu svojho života.[2]
Komunistický prevrat vo februári 1948 podľa Lasicu zasiahol aj jeho rodičov: „Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili.“ „Bol nútený odísť do výroby, vraj aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“ [2] Tieto udalosti ovplyvnili aj osobný život manželov Lasicových, ktorí sa rozviedli. Milana poslali do Pliešoviec, neďaleko Zvolena, kde žil so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou, ktorá nemala deti. Jeden rok tam aj chodil do školy. Druhého manžela (Mateja Weselého) si Lasicova mama zobrala ešte v ten istý rok, ako sa rozviedla. Keď bola v šiestom mesiaci tehotenstva s Milanovou nevlastnou sestrou Veronikou, syna si vzala opäť k sebe do Bratislavy. Tu navštevoval Prvú jedenásťročnú strednú školu v Bratislave (dnes známu ako GAMČA)[3]. Napriek všetkému mal Milan so svojou matkou Editou Weselou,[4] ktorá zomrela koncom roku 2007 ako 92-ročná, dobrý vzťah.[5]
Vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU v Bratislave.
Od roku 1959, ešte počas štúdia, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach, v ktorých svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet.
„Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali.“[chýba zdroj]
Ako komediálno-kabaretná dvojica účinkovali v Tatra revue a od 1966 v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze), čo bolo odjakživa ich veľkým snom.[7] Doba však snom nepriala. Milan Lasica vravel: „,Politická satira bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný. Režim ho nevedel úplne ovládnuť, preto sa ho musel zbaviť.“[8] V roku 1970 bolo Divadlo na korze kvôli kritike okupačných pomerov zatvorené a humornej dvojici komunistický režim zakázal umeleckú činnosť.
Ich útočiskom sa v rokoch 1970 – 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno, no aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Česka odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa stali vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Aj v tomto čase bola ich tvorba pod dohľadom štátnych orgánov. „Často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že v hľadisku bude takýto človek, aby sme si dávali pozor“, hovoril Lasica.[8] Umelci mali neustále pocit toho, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, pána Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovorí, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre. Riadil sa slovami Jana Wericha: „Keď chcete robiť tento typ humoru, musíte v danom jazyku vyrásť.“
Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77.[9][8] Dokument s oficiálnym názvom: Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa – spisovateľov, dramatických umelcov, skladateľov, hudobníkov, architektov, výtvarníkov. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo „chtiac – nechtiac“, čo najviac intelektuálov. Mnohých podpis sa tam dostal len v domnienke, že podpisujú prezenčnú listinu zo stretnutia, iní podpísali zo strachu, čo sa stane, ak nepodpíšu, a mnohí ani len netušili, že aj ich meno bolo použité na posilnenie moci režimu. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil, Štátna bezpečnosť ho naopak evidovala ako preverovanú, t.j. nepohodlnú osobu.[10][11]
Patril medzi pravidelných účinkujúcich televíznych relácií Sedem (v rokoch 2001 – 2021) a Zlaté časy (v rokoch 2016 – 2021).[12][13] V jednom z posledných rozhovorov v júni 2021 priznal, že počas pandémie koronavírusu mu síce chýbali diváci, avšak viac mu chýbala možnosť stretávať sa v kaviarňach s priateľmi.[14]
Milan Lasica zomrel dňa 18. júla2021 počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S.[15][16] Potom, ako dospieval skladbu „Ja som optimista“, počas klaňačky náhle odpadol. Po tejto udalosti sa ho nepodarilo oživiť. Ako príčina úmrtia bola určená náhla porucha srdcového rytmu.[17][14]
Milan Lasica začínal písaním autorských dialógov a scénok pre seba a svojho partnera Júliusa Satinského, v ktorých porušoval všetky pravidlá realistického divadla. Vo svojej dramatickej tvorbe si bral za vzor českých komikov Voskovca a Wericha. Komika Lasicu a Satinského je založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune až do absurdna, čo im umožňuje dosiahnuť aj veľmi svojský prístup k jazyku. Absurdná poloha ich textov však nemá byť únikom z reality, ale skôr zvýraznením a upozornením na prázdnosť jazyka a nebezpečenstvo konvenčného myslenia. Tieto texty tiež neostávajú bez skeptického pohľadu na slovenskú mentalitu. Písal najmä texty piesní a naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders.
2004 - Bledomodrý svet Júliusa Satinského (spoluautor Jan Kolář) - Štúdio L+S, ISBN 80-969028-06, (priložené CD Škola života L+S (Ako sa stať námorníkom)
Listy Emilovi - 2012, - svoju knihu Lasica nahovoril, čím sa stala „jednou z prvých autorom interpretovaných slovenských audiokníh zo žánru beletria“.[28]
↑ abcPOLOVKOVÁ, Sandra; SPEVÁKOVÁ, Jana. Milan Lasica: Dobre sa na tom smeje, ale žiť v tom nebolo veselé. SME (Bratislava: Petit Press), 2017-04-28. Dostupné online [cit. 2021-07-19]. ISSN1335-4418.
↑Registračné protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov Štátnej bezpečnosti a vojenskej kontrarozviedky [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
↑Hoaxy a podvody - Polícia SR. SLOVENSKÍ KONŠPIRÁTORI AKTUÁLNE ÚPLNE PODLIEZLI MORÁLNE DNO: NIE, MILAN LASICA ANI JÚLIUS SATINSKÝ NEBOLI SPOLUPRACOVNÍCI ŠTB [online]. facebook.com, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
↑Zlaté časy: Milan Lasica sa Petry Vlhovej opýtal zásadnú vec [online]. Bratislava: Rozhlas a televízia Slovenska, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
↑Sedem | Sedem | Videoportál - najlepšie seriály a relácie TV JOJ [online]. videoportal.joj.sk, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
↑ abMOČKOVÁ, Jana. Milan Lasica v poslednom rozhovore pre Denník N: Chýbali mi diváci, ale musím sa priznať, že viac mi chýbala kaviareň. Denník N (Bratislava: N Press), 2021-06-30. Dostupné online [cit. 2021-07-19]. ISSN1339-844X.
↑Bratislava Hot Serenaders a Milan Lasica oslávia 20 rokov albumu Ja som optimista [online]. hudba.zoznam.sk, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.
↑ALEXOVÁ, Jana. Vo veku 81 rokov zomrel Milan Lasica [online]. SME.sk - Petit Press a.s., 2021-07-18, [cit. 2021-07-18]. Dostupné online.
↑DATABAZEKNIH.CZ. Hana Lasicová [online]. www.databazeknih.cz, [cit. 2019-04-04]. Dostupné online.
↑ECAV s vami. 18.7.2021 nás z tejto časnosti do večnosti predišiel Milan Lasica [online]. facebook.com, 2021-07-19, [cit. 2021-07-19]. Dostupné online.